Strecha ČR 11 – Krušné Hory 3
Prší. Mračná nado mnou zo seba chrlia hektolitre studenej vody. Ja uväznený v česko-nemeckom pohraničí stojím na prázdnej lesnej asfaltke a neviem čo mám robiť. Som v najnižšom bode v okolí. Vrátiť sa, či pokračovať? To je teraz jedno. V oboch prípadoch ide o šliapanie do (v tomto počasí) nekonečného kopca. Jedno je však isté. Zostať tu nemôžem. Som obkolesený veľkými balvanmi a strmými svahmi a nemám kde rozložiť stan a prečkať túto pohromu. Jediné miesto dostatočne rovné na rozloženie stanu je cesta na ktorej stojím. A aj napriek tomu, že vyzerá opustene, nemienim riskovať prejdenie ťažobnou technikou alebo lesníkovým džípom. Navyše v tomto lejaku by ma určite zobrala voda.
Vyrážam teda dopredu. Naberanie výškových metrov ide pomaly, ale aspoň ma táto aktivita zahrieva a necítim tak veľké studené kvapky dopadajúce na moje telo. Vysoké skaly okolo mňa tiež nepomáhajú. Dažďová voda sa nemá kam vsiaknuť a všetka končí na rozbitej asfaltke. Intenzita dažďa vôbec neutícha a už po pár minútach šliapem v niekoľkých centimetroch valiacej sa vody. Najhoršie na celej situácii je, že moja batožina nie je nepremokavá. Popri šliapaní sledujem, ako kvapky dažďa dopadajú na moje brašne a hneď v nich miznú. Spacák, karimatka a stan na tom tiež nie sú lepšie a kým sa dostanem opäť na hrebeň, sú úplne premočené. Dnešná noc bude krutá.
Na hrebeni sa prostredie radikálne mení. Hustý les je vystriedaný krásnymi lúkami s ostrovčekmi ošľahaných briez a ihličnatých stromov. Za ideálneho počasia miesto, z ktorého človeku padá sánka na zem. Teraz len miesto, kde sa do mňa opäť opiera vietor a prefukuje moje premoknuté telo naskrz. Najradšej by som si rozložil stan, ale stráviť noc v premočenom spacáku na premočenej karimatke ma vôbec neláka. Prichádzam do dedinky Nové Hámry a informujem sa o možnostiach ubytovania. V tomto zabudnutom kraji žiadne zázraky neočakávam. Zázraky sa však dejú...
Domáci mi ponúkajú ako nocľah indiánske teepee. Veľký kožený kužeľ je v mojich očiach ako päťhviezdičkový hotel Ritz. Moje nadšenie je ešte väčšie, keď dostávam prístup aj k neďalekej kôlničke a môžem si v mojom obydlí rozložiť oheň a usušiť telo aj veci. Po niekoľko nezdarných pokusoch vidím prvé plamienky a premrznutým telom sa mi preženie neskutočná eufória. Všetko moje vybavenie končí rozvešané po obvode rozsiahleho teepee, uprostred ktorého už horí krásny a hlavne teplý ohník.
Zvaľujem svoje zničené telo na staré palety a do pár sekúnd upadám do spánku. Týchto 40 kilometrov ma neskutočne znavilo. Keď sa preberiem, vonku je ešte svetlo. V miestnom obchodíku si kupujem chlieb, klobásky a niekoľko cibúľ. Svoje prístrešok mienim maximálne využiť a tak dnes bude opekačka. Popri opekaní si pospevujem české piesne, aby som aspoň trošku prehlušil neutíchajúci dážď padajúci na steny teepee. Napokon s plným bruchom pri plápolajúcom ohníku odchádzam do ríše snov...
Ráno ma prebúdza túžba po čerstvom vzduchu. Na skoro nahom spotenom tele (všetko oblečenie som dal sušiť) sa prichytilo množstvo čierneho popola z ohniska. Navyše teepee úplne nasiaklo pachom klobások a dymom a ja samozrejme tiež. Vyzerám a voniam ako ostravská klobása. Sprchu si ale dať nemôžem. Tak ako aj minulé noci, opäť som na mieste bez sociálnych zariadení. Minerálkou si aspoň umyjem zuby, aby som sa zbavil divnej pachuti v ústach a vyliezam von. Neprší, ale obloha je stále zlovestne zatiahnutá.
Nepoučený udalosťami minulého dňa si balím všetky veci a pokračujem vo svojej púti. Moja cesta vedie okolo riečky Černá Voda až na Krušnohorskú Magistrálu. Všade je mŕtvo a opusteno. V hlave prepočítavam dni, aby som zistil, ktorý deň v týždni vlastne je. Nakoniec zisťujem, že je streda. Štvrtý deň na ceste. Štvrtý deň bez poriadnej sprchy. Až na tú včerajšiu prírodnú.
Prechádzam cez mesto Kraslice, ktoré na mňa pôsobí ako úplne odrezané od sveta. Nezastavujem. Nie je ani dôvod. Nohy vládzu, žalúdok je ešte plný od raňajok. Ďalej pokračujem v kopírovaní česko-nemeckej hranice až sa predo mnou objavia skalné monumenty známe pod názvom Vysoký Kámen. Tieto 20 metrové kamenné veže umožňujú návštevníkovi výhľad do širokej krajiny. To je ideálne miesto na krátku prestávku. Vyťahujem posledné zbytky jedla z mojej dymom nasiaknutej batožiny a púšťam sa do neho. Je zvláštne jesť vyúdený chlieb. Ale v porovnaní so mnou ten chlieb vonia ako čerstvo upečený.
Nakoniec ešte pár záberov na pamiatku a už si to valím ďalej. Na oblohe stále ani náznak slnka. Prechádzam okolo mesta Luby, a pár minút na to sa mi po pravici objavuje aj mesto Plesná. Mestá nie sú ničím atraktívne a nezlákali ma k ich návšteve. Moje predné koleso má jasný cieľ a dnes nemieni nikam uhnúť. Vedie ma do Františkových Lázní...
Františkove Lázne ma lákali odjakživa. Spolu s Karlovými Varmi a Mariánskymi Láznami sa pre mňa na základe článkov stali nejakým prototypom kúpeľného mesta. Karlove Vary som po prvýkrát navštívil minulého roku a bol som z nich viac než sklamaný – chaos, špina, Vietnamci, Rómovia a Rusáci. Nenašiel som tam jedinú vec, kvôli ktorej by som sa tam rád vrátil. Som zvedavý, ako na mňa budú pôsobiť Františkove Lázne. Prechádzam mestečkom Skalná a definitívne opúšťam Krušné Hory.
Kúpeľné mestečko vidím už z diaľky. Prekvapivo nejde o nijak zvlášť rozsiahle kúpele. Maličká dedinka sa dostala do povedomia, už v 15. storočí vďaka účinkom liečivých prameňov, ktoré tu vyvierajú. Voda z prameňov bola predávaná po celom Nemecku. V 18. storočí ju cisár František I. vymenoval za prvé slatinné kúpele na svete a odvtedy tu chodia každoročne tisíce rekreantov (hlavne z Nemecka). Na počte obyvateľov sa to však neprejavilo, a stále ide o maličké mestečko (skôr dedinku) na západe Čiech.
Symbolom Františkových Lázní je socha Františka – malého chlapca s rybou. S ním je spojená jedna legenda, podľa ktorej každá pacientka, ktorá sa dotkne palca jeho ľavej nohy otehotnie. Táto socha sa stala mojim prvým cieľom. Popri tom si pozerám krásnu architektúru miestnych budov, ochutnávam miestne pramene a kochám sa aj peknými slečnami, ktoré tu pobehujú po vydláždených uliciach.
Po prehliadke mesta zakotvujem v neďalekom parku zvanom Amerika, kde sa nachádza kemp. Ceny prekvapivo vysoké sú porovnateľné s Krkonošami. To bude určite množstvom zahraničných turistov, ktorí túto lokalitu navštevujú. Mojimi susedmi v kempe sa stávajú holandskí offroadáci, ktorí to majú namierené na Slovensko, pretože sa dopočuli, že tam môžu plieniť horskú prírodu bez problémov. Kým ja si staviam stan a dávam osviežujúcu sprchu, oni grilujú kuriatka. Prekvapivo ma pozývajú k sebe a kráľovsky ma hostia. Vysvetľujú mi, že ako mladí tiež jazdili na bicykloch po Európe a mnohokrát ich ľudia pohostili a tak túto tradíciu posúvajú ďalej. Po skvelej večeri so super spoločníkmi uľahám unavený do stanu. Zajtra ma čaká ďalší deň a ďalšie dobrodružstvá...
Autor: Peter Chovanec
Foto: Peter Chovanec
