Report: KRÁĽOVSKÁ 72-HODINOVKA /Pekná nakladačka!/
hmmm...?? a teraz z pohľadu spoluorganizátora, účastníka a pretekára bikepoint.sk
Život je vcelku nudný a krátky aby sme mimo práce a výchovy deti robili stereotypné činnosti aj keď to tak 99% ľudí má. No ale ich starosť. Ja mám rád extrémy, lesy, noc, a bicykel resp. horský bike.
Prečo to vzniklo je jasné hore, mám rád 24h preteky, naturálne maratóny ako napr. Kráľovský na východe, kde je aj 333 extrémnych. Akcie, kde nebudem nikdy chýbať. Ale my budeme iní a sme iní :).
Prísľub Svaťu Božáka, že prejde všetky kopce tak ako to robí na Valašsku, plus podpora sponzorov, poďme pretekať! Tomáš Vlk sa podujal vytvoriť trasu cez všetky vrcholy tak, aby minimalizovala kontakt s civilizáciou, a teda len hore a dole a len les (spišská 333 mám cca 7-8000 vyškových, my máme 14000 výškových metrov). Fúha!
Podpora rodiny, otca, manželky, ale aj priateľov pred štartom bola skvelá. Majiteľ hotela Grand ponúkol Sváťovi prespanie v luxusnom apartmáne ako sa na svetový formát pretekára ako je Sváťo Božák patrí. Vlado Pekárek, ktorý vždy bez zbytočných rečí rád podporil takéto akcie nám vytvoril kvelé podmienky na štarte. Piváreň športka, nieje len obyčajná krčma s pivom. Na štarte okrem pretekárov a fanúšikov aj pár tých čo chcú ísť s nami aspoň kúsok, napr. 100km /xixixixi/ a ešte pár zvedavcov, ktorí chceli vidieť Sváťu. Keďže som, ten ukecanejší, oboznámil som všetkých pretekárov s podmienkami, i s tým že ak by to nedali do 72h nie sú mimo hodnotenia. A budú dopísaný do výsledkovej listiny, ak prídu do cieľa do nedele polnoci teda do 100 hodín. Keď som to hovoril myslel som si , že to je zbytočné.
Je tesne pred 20.00 fotí nás môj kamarát a špičkový fotograf Peter pred banerom akcie....
20:00 ešte spoločná fotka a ideme avšak ešte nie na ostro, ale taká promo jazda po meste, okolo Hotelu Grand po novom cyklochodníku. teda medzi 2 biele čiary J. Stáčame sa pomalým tempom cez námestie a pomaly opúšťame mesto a mimo hlavných ťahov dostávame všetkých na hrádzu. našiel som 1 vyvýšené miesto (tak som to videl na ultramaratónoch, ktoré Sváťa absolvoval V pohodovej atmosfére, štartujeme! Ako prvý vyštartoval Sváťo Božák a za ním ďalší borci, s tým že ja pôjdem ako zametač na konci. Na štart sa postvili aj dve ženy! Nikdy som ich nevidel a to som si myslel že všetky ultrabajkerky poznám, no mýlil som sa. Po pár km stretávame Aleša, ktorý má defekt. Zastavujeme, ale posiela nás dalej. Po chvíli sme stojíme u Žakovica na pivo a teplé sendviče. To som ešte nevedel, že to je posledné teple jedlo, teda vôbec jedlo na najbližších 12hodín. V pohodičke zdolávame 1 vrchol Hájnicu...
Ideme do novej Bošáce a krčma je ešte otvorená a tak tu dáme 1-2 pivká, kávu na prelome polnoci lezieme prvú strechu cez osadu Grúň, kde nás zastavujú miestni junáci a ponúkaju bošácke jonťákyJ. Pokračujeme ďalej, samozrejme tlačiac na Veľký Lopeník. Ja mám obrovskú tašku so spacákom vecami do dažďa do tepla. Somariny, ale fest ťažké. Sme na Lopeníku, super! Krátka prestávka niektorí lezú hore ne rozhľadňu a ja si dávam vestu proti vetru. Spoločne ideme dole cez Miklučín vrch a prichádzame na Machnáč. Waw super to ide a 3. vrchol máme za sebou a stále len prvá noc. Po brutálnom zjazde sa dostávame do Brusna, kde po nás idú psy! Bohunka je skúsená záchranárka aj cestovateľka a ukľudňuje ma, ostaňme stať oni odídu. A tak aj bolo. Vychádzame na ceste vcelku fajn kus asfaltu a šliapeme smerom na Dúbravu odtiaľ na Mestský vrch. Kocháme sa výhľadmi. Pojeme čo to zo zásob a podľa gps ideme na Vlčí vrch. A už svitá, spať veľmi nikto nechce, tak cez vysielač sa dostávame na rozhľadňu Malý Jelenec, odtiaľ na Uhliská. Ešte majú zavreté, smädní hladní, takže ideme k Miškovi na vodu, kávu, trochu odpočinku, jeho rodinka sa o nás kráľovsky postarala. Ideme na Javorník a je veľmi teplo, čo vcelku nemusím. Občas stretneme nejakého diviaka, ale nikto to nerieši a pomaly sme hore. Super ešte je len štvrtok a ako to ide!
Spúšťame sa na Moravu najprv do Štepána potom do Sidónie kde je všade všetko zavreté. Kľajem ako pohan. V studničke dopľňam vodu. Gps ani nepotrebujem však sú šípky na Vršatec, vcelku sa dosť nadáva, krpále sú tu strašné, Miško pomôže dámam na najťažšie kopce a keďže mu úplne odišli brzdy atd...končí. Ideme už len štyria.
Prichádzame na Vršatec, prská mi špica, osma ako hovädo. Už špekulujem že sa spustím dole, vlakom domov, nový bajk a nazad. Chvalabohu nebolo to nutné.
Na Vršatci dávame komplet neskorší obed, ideme ďalej smer Tlstá hora, využívam možnosť modifikovať trať a idem viac po asfalte až do obce Dohňany... Potiaľ idem v sedle potom už len tlačíme na Tlstú horu, tam som si vypočul že som magorJ)) Tesne pod rozhľadňou točíme a ideme dole pomaly cez luky lazy do Čertova a upozorňujem všetkých nech uberú, lebo skolabujem hore na Kohutku. Teda vlastne na Portaš, kde som zavolal a potvrdili že nás ubytujú a to bolo super. Dievčatám hovorím choďte hore potom doprava, tam je hotel a ubytujte sa. Nečakajte ma. Išli a Martin ostal so mnou a išiel predo mnou tak 20-50m, začínam mať halucinácie. Nič ma nebolí, len vidím preludy, stromy ako jaštere, a iné praveké bytosti. Waaw :)
Neskôr prichádza i únava. Vždy, keď sa mi zdá že som už hore, hore nie som... A som hore. Tlačím bajk smerom na Portáš a aj moji vcelku tiež už zúfalí parťáci. Stoja, lebo nevedia kam isť. Prichádzam na hotel hneď nam berú bajky beriem si čisté suché veci. Dávam 3 pivá naraz. Dám si sprchu ešte 1 pivo. Po 31,5 hodinách idem spať, teda po 43 hodinách, keďže v stredu som v stával ráno! Spíme celých 6 hodín, nálada úplne super a aj holky sú už na raňajkách. Zjem všetko a veľa, nalievam sa vodu, kávou a vyrážame. Teraz to beriem do vlastných rúk. Žiadne naháňanie, ale ani dlhé prestávky. Krásna hrebeňovka na Veľký Javorník. Hurá 10 vrchol! Tak a už len 10. Je piatok predobedom a schádzame do Hornej Marikovej. Vcelku to idem dole kopcom, ale som ohľaduplný a dámy čakám. Dávame kávu, pivo a čokoládu v potravinách. Krátky obed po ceste a sme na hrade Košeca a 11-ty je tam . Podľa gps sa dostávame cez Háj pod Homolku, posielam všetkých dopredu a už bez vody ťahám za nimi. Bufet na Homolke otvorený, pýtam pivo, kávu polievku. Je 19:00. Volám Ivanovi na Inovecku chatu, že tam asi prespíme. Super prístup a že samozrejme môžete!
Never say never idem na Baske po tme, ale sme partia vykecávame sa a je veľmi príjemne. Veľa tlačenia a dostávame sa na Baske. Videl som že dievčatá moc zjazdovať nevedia, tak som rozhodol nájsť dole asfaltku. No a dostali sme sa do Motešíc. Do 23:00 sedíme v krčme píšeme smsky. Začíname byť strašne unavení, ale dá sa. Nekonečne kopce do Mitic, odtiaľ pekne nazad do Soblahova, naša mladá parťáčka kolabuje....
Bohunka ju balí do folie. Vyzerá ako mumia. Vyzerá to ako príprava na kremáciuJ.Skúšam zohnať provizórne ubytko. Na sms nikto z miestnych neodpovedá, kamarát Boris na diaľku sa snaží pomôcť len v núdzi poznáš priateľov. Myslím si svojeL Po hodine idem za našim pacientom. Ako teda ďalej? Končím, nevládzem, volám Mirovi na chatu bez jediného slova berie auto a nakladá obidve dievčatá. Solidárne Bohunka končí aj s Martinou. Takže odteraz pánska jazda. Sú štyri hodiny. Sme na Černachove a začína pršať. Pomaly stúpame na Inoveckú chatu. O 7:30 nám otvárajú aj napriek tomu že je zatvorené. Postarali sa o nás luxusne. Ešte nám aj ponúkli či sa nechceme natiahnuť. Odpočívame a vonku začína strašne pršať. Vidím prichádzať Toma. Nasleduje dlhá debata. Snažím sa čo najviac najesť, tlačím do seba jedlo aj pitie pretože viem že ešte bude ťažko. Dostávam pršiplásť od chatára. Pozerám na Martina či už ideme. Však nám ostáva už len päť posledných kopcov. Nakoniec sme sa rozhodli, že ideme do dažďa. Rozbiehame sa veľmi pomaly. Šetrím sily. Martina posielam dopredu a nech ma počká na kote pod striežkou. Maťovi hovorím, že dole je sucho a bezpečie. My pokračujeme dažďom, búrkou no proste extrémom. Zažívam cyklistický orgazmus. Podľa dohody smerom hore ma čaká Maťo, dole zase ja. Trochu sa bojíme, veľmi sa tešíme na koniec. Blesky, ručanie jeleňov, veľa vody a blata, všetko mokré, ani mobil neviem otvoriť. Toto je pravá horská cyklistika. Pri kríži sa mi úplne rozpadá moja mega taška. Časť vecí som rozhodnutý obetovať keďže všetko je ťažké a mokré. Spacák vešiam na strom, snáď bude nápomocný nejakým turistom alebo milencom. Prichádzame pod Veľký Lopeník. Bajky hádžeme na zem a posledných 500 metrov šliapeme bez nich v daždi.
Sme na vrchole a tešíme sa. Naivne si myslím, že Tematín je kúsok a v pohode. V tomto počasí to však nieje žiadna sranda a nemá to konca. Dostávame sa cez Bezovec už bez vody a veľmi dlho bez jedla. Máme za sebou už 400km. Po ceste stretávame dobrých ľudí z Piešťan, ktorí nám dávajú tyčinky, radler a chcú len jedno, odfotiť si nás ako úplných magorov. Nad Tematínom je čierno, my sa fotíme a vegetíme. Opäť začína liať ako z konvy. Premokli sme absolútne do nitky. Ideme do Lúky na kávu, pivo, jedlo. Dobíjam mobil, píšem si s manželkou, Sváťom a šéfom z práce. Aj ten nám fandí. Veľmi ma to všetko namotivovalo. Prechádzame cez nekonečné kaluže a mosty a dostávame sa do Pobedíma. Tu mám rodinu. Rozhodnutie je jasné. Vzdávam, ale nie, stále sa rozpadávajúce tašky idú celé preč. Pôjdem na ľahko. Nechám si u seba mobil, peniaze a vestu. Prichádzame do Čachtíc kde si dávame mega pizzu, pivo a kávu. Na facebooku nám Miro píše, že pretek skončil. Prišla Markíza a všetci sa bavia. Miro pozval na vyhodnotenie všetkých čo sa postavili na štart. Oni sú v teple, pri dobrom jedle a vo svetle kamier. Mne to je jedno, iba Martin frfle, že on si chcel pokecať s ostatnými a miesto toho mokneme a mrzneme. Sme na hrade a už nám ostávajú len dva kopce, Bradlo a cieľ na Veľkej Javorine u Mira. Odhadujeme, že okolo polnoci by sme mohli byť v cieli. Do Višňového je pekne, dávame päť minútovú pauzu. Do ľava Prašník, Vrbové, do prava Myjava, Senica. GPS sa nám vybilo. Hovorím Martinovi, že Bradlo je niekde na Myjave tak pome do prava. Šliapeme ako blbí a zdá sa nám, že sme akosi ďaleko. Zastavujeme na benzínovej pumpe a máme silno cez 400km. A cieľ ani Bradlo nikde. Blúdime tu ako úplní debili. Šliapeme do Brezovej a Maťo je v úplnej depresii. Hovorí, že už nejde ďalej ani meter. Maťo komentoval, že Slováci museli mať Štefánika naozaj radi, keď ho pochovali tak vysoko. Už tlačíme aj po rovine a snažíme sa rozveseliť. No moc mi to nejde. A sme hore. Krátka pauza a navrhujem skratku na Veľkú Javorinu no niesom pochopený. Pokračujeme smer Myjava. Párkrát zastavíme na zastávke autobusu kde zaspávam. Po zobudení sa pýtam Martina kde to sme a čo tu robíme. Ďalej ideme cez Hrašné do Starej Turej. Hľadáme kade by sme sa dostali na Javorinu. Samozrejme už je ráno nedeľa a v tejto chvíli nám už do cieľa ostávajú tri kilometre. Dva kilometre od cieľa Martinovi hovorím poďme závodiť. Do cieľa prichádzame už len tak chôdza, beh, bicykel. Po veľkých útrapách sa dostávame do cieľa kedy prichádza veľká eufória. Vítajú nás milé objatia so Sváťom a jeho rodinou, Alešom a nakoniec prichádza Miro, ktorý je hlavným sponzorom.
Zabúdam na únavu a mám potrebu všetko vyrozprávať. Miro nosí pivo, mäsko. Ponúka sprchu a tak sa konečne umývam a som v suchu. Nakoniec nás Aleš nakladá do auta, dá nám deku a budíme sa v Trenčíne. Po príchode domov mi zagratuluje manželka. Ja som v absolútnej eufórii. Dokázal som to. Sície nie za 72 ale nakoniec za 83 hodín.
Sváťa ako víťaz to dal za 42 hodín. My takmer za dvojnásobok.
Pred záverom trochu štatistiky a myšlienok.
V stredu ráno som vstal o 6:00hod. Spať som išiel o 1:30hod v piatok. Celkom to vyšlo že za 83 hodín a 30 minút som spal v kuse šesť hodín a teda nespal som 77 hodín jazdenia. Plánovaných bolo 411km a 14000 výškových metrov. My sme pridali ešte 120km nie z frajeriny ale preto že na Baske nám hrozil kolaps z dehydratácie a hladu, tak sme sa spustili do civilizácie a potom sme sa vrátili naspäť na trať. Záverečné blúdenie sme netrénovali. Celkom teda 502km. Výškové metre nemám zaznamenané nakoľko nám odišlo GPS.
Na záver by som poďakoval svojej rodine, môjmu šéfovi za podporné sms-ky, chlapcom z VKT Palovi a Mišovi, samozrejme všetkým tým ktorí nám pomohli na trati či už s jedlom alebo podporou. Palovi Vlkovi za zostavenie trati a všetkým sponzorom, ktorí túto akciu podporili.
Pre mňa to bol najväčší športoví zážitok a aj dnes som ešte v úplnej eufórii plný sily, elánu a optimizmu. Stavy ktoré som zažil boli absolútnou psychohygienou.
Nič neľutujem a všetko by som si rád zopakoval. Skončím slovami šéfa bikepoint.sk „My sa cyklistikou neživíme, ale vďaka nej žijeme“.
Autor: Rado Tilandy
Foto: Martin Gurín a Rado Tilandy
