Stupava Winter trophy MTB&RUN Prihlásiť sa na 9. ročník maratónu Stupava Winter trophy MTB&RUN z tepla a pohodlia Vášho domova je tá jednoduchšia vec, ale zúčastniť sa ho v zimných mrazivých podmienkach je už niečo iné. Tí, ktorí ste 28. – 29. 01. 2017 neostali sedieť pred radiátorom, mohli ste konečne zažiť tú pravú atmosféru zimného maratónu v Stupave buď ako cyklista, bežec alebo v kombinácií oboch. Kombinácia zahŕňala sobotňajší mtb pretek na 25 km trati s prevýšením 500 m a nedeľňajší beh na 10 km trati s prevýšením 170 m. Do areálu pretekov sme prišli medzi prvými, preto sme si mohli obsadiť najlepšie parkovacie miesto blízko štartovacej čiary. Naše kroky smerovali hneď do vyhrievaného stanu, kde sa sústreďovalo celé dianie spolu s registráciou, ktorá prebehla bez problémov. Po niekoľkých minútach strávených v teple, sme sa museli ísť chystať, lebo čas je nezastaviteľný a okamih štartu sa rýchlo blížil. Na ceste napäť k auta ma však vychytal moderátor, ktorý aj napriek môjmu odmietaniu trval na tom aby som mu povedala pár slov o maratóne a o svojich pocitoch z minulých ročníkov. Po pár sekundách paniky a stresu z kamery som sa konečne dostala k mojej cestovnej taške, kde ma čakalo niekoľko vrstiev oblečenia, ktoré som musela na seba nahádzať, aby som na štarte nezamrzla. Neoddeliteľnou súčasťou mojej výbavy boli aj neoprénové návleky na nohy a zimné zateplené rukavice, ktoré mi na trati zachránili prsty. Pre svoj dobrý pocit som si bola niekoľko minút pred štartom zahriať zimou stuhnuté svaly, ktoré aj tak pri čakaní na štart zas zatuhli. V koridore sa postupne začali zbiehať pretekári, s rozžiarenými tvávami a dobrou náladou, keďže väčšina z nich sa do poslednej chvíle vyhrievala v stane. Od tresknúcej zimy sa im onedlho začal ten úsmev z tváre vytrácať. Našli sa však aj nadšenci ako my, ktorým ani chladné počasie nezničilo zážitok z tohto maratónu. Na štarte som sa zvítala s kamarátmi, ktorých pravidelne stretávam na takýchto podujatiach. Urobili sme si pár zamrznutých fotiek, popriali šťastný dojazd a čakali na odpočítavanie zakončené ako inak - výstrelom zo zbrane. Na štartovnú čiaru sa postavilo viac ako 200 pretekárov, odhodlaných pustiť sa do boja nie len s ostanými štartujúcimi, ale aj so snehovou pokrývkou, ktorá bola konečne súčasťou tohto maratónu. Prvé okamihy na trati neprebehli podľa mojich očakávaní, pretože len pár metrov po štarte som sa takmer ocitla na zemi, keď ma z pravej strany narazil jeden z cyklistov, ktorý nie len že bol mojím kamarátom, ale ešte bol aj z rovnakého tímu. Po prekonaní už druhého stresujúceho zážitku v tento deň, som sa mohla so zdvihnutým tlakom pustiť konečne do pretekania. Profil trate sa oproti minulému roku vôbec nezmenil - 25 km s 500 m prevýšením. Keďže aj po minulé roky svietilo moje meno na štartovnej listine na 80 % som vedela kade sa pôjde. Prvé kilometre viedli cez stromovú alej na asfaltovú cestu, kde sa ukázalo, kto cez zimu makal a kto jedol koláče. Na neustále naliehanie môjho priateľa Tomina, som ho konečne poslúchla a zobrala som si okuliare, ktoré ma síce ochránili od mrazivého vetra, ale keďže som dychčala ako „bujak do šrotu“, všetko sa mi zahmlievalo a nič som nevidela. Okrem polovičnej slepoty ma trápili aj prsty na nohách, ktoré som si skoro vôbec necítila, aj keď som mala na tretrách návleky. S prvým stúpaním po panelovej ceste prichádzal aj pocit tepla a konečne sa mi začínali roztápať končatiny. Vnorenie sa do lesa bol úžasný zážitok, keďže všade okolo mňa bola cca 15 cm vrstva snehu. Eufória skončila, keď sa v kopci objavila doska z čistého ľadu. Niektorí hrdinovia, medzi ktorými som bola aj ja, sa ju snažili prekonať na biku, no väčšina z nich ostala sedieť na zadku. Trať pokračovala „neohrnutou a neposolenou“ :D lesnou cestou s perfektne vyjazdenými dvoma pruhmi, po ktorých sa jazdilo jedna báseň. Klesajúci a stúpajúci profil nás doviedol až na širokú cestu, na ktorej som mohla konečne obehnúť pretekárov, ktorí ma dovtedy brzdili. Predošlé pokusy predbehnúť ich preradením sa do druhej koľaje sa mi nikdy nepodarili, práveže ma ešte viac spomalili. Rešpekt z nasledujúcich rýchlych zjazdov bol vidieť na väčšine pretekárov, mnohí z nich odopínali tretry, resp. dávali jednu nohu dole z pedála aby pri prípadnom páde zmäkčili náraz na tvrdú zem. Po krátkom oddychu som sa musela opäť pasovať s náročným výšľapom, ktorý zo začiatku viedol cez úzku lesnú cestu povedľa asfaltky, potom cez malú čistinku na ktorej stál fotograf, krátky úsmev a išlo sa ďalej až na lúku popod elektrické vedenie. Na tomto úseku sa podmienky začali zhoršovať. Z doteraz krásne ujazdeného snehu sa tvorila akási hmota, ktorá moje kolesá viedla úplne iným smerom ako som chcela. Onedlho som prišla k občerstvovačke na Bielom Kríži a vypila som celý pohár vlažného čaju, keďže mi voda vo fľaši zamrzla. Niet divu, veď bolo približne 8 °C pod nulou. Myslela som si, že bojovanie s bielou hmotou po občerstvovanej stanici skončilo, ale mýlila som sa. Ešte sa to len začalo. Krkolomný zjazd vedúci k potôčiku som zvládla bez ujmy na zdraví a pokračovala som tlačením do kopca ako všetci okolo mňa. Od tohto momentu som striedala štýl „PUSH – PULL“ pozerajúc sa na cyklistov s fatbikmi, ktorí si okolo mňa prechádzali bez viditeľných problémov. Sem tam som zvolila štýl „kolobežka“ a jednou nohou som sa odrážala od zeme, čo mi tiež moc nepomohlo. Nasledujúce zjazdy boli už o čosi pomalšie ako predchádzajúce, kvôli zhoršenému povrchu, ale aj napriek tomu mi stihli zamrznúť mihalnice na očiach a nemohla som riadne otvoriť oči. Z ťažkým povrchom som rafinovane vybabrala, keď som sa zaradila za pretekára na fatbiku a jazdila som po kolajničke, ktorú vytvoril svojimi širokými kolesami. Ku koncu preteku, keď už som mala kvapky od vydychujúcej pary stečené na šilte prilby do zmrznutého „stalaktitu“, prišiel pre mnohých pretekárov obávaný a dobre známy koridor, ktorý býval vždy plný blata, čím býval nebezpečným. Tento rok to však bolo úplne inak. Celé koryto bolo pokryté mäkkým snehom, ktorý zabezpečoval výbornú jazditeľnosť. Vyústili sme klasicky na cestu, ktorá už viedla priamo do cieľa, kde nás vítala už len hŕstka nadšencov, ktorá ešte nezamrzla. Po dokončení preteku viedli moje kroky hneď do úschovne bicyklov, ktorú organizátori pre pretekárov zabezpečili a následne do obrovského stanu, kde už na mňa v teplučkú čakali moji spolubojovníci. Ani som si nestihla sadnúť, už pri mne stál kamarát (ten, ktorý ma na začiatku skoro zrazil) a niesol mi jedlo a pitie ako ospravedlnenie. Čakanie na vyhodnotenie výsledkov nám spríjemňovala živá kapela s názvom Na Ex a rôzne zábavné hry o hodnotné ceny ako napr. vstup do fitnes centra, večera v Holiday In atď. Odovzdávanie cien prebiehalo veľmi rýchlo a organizovane. Keďže do Stupavy so mnou cestoval aj kamarát, ktorý išiel ešte v ten deň na nočnú smenu, musela som túto super atmosféru opustiť skôr, ako som chcela. Maratón Stupava Winter trophy MTB&RUN som si veľmi obľúbila vďaka super nálade, ktorá počas jeho trvania vládne všade okolo. Organizácia bola tento rok naozaj perfektne zvládnutá, najmä čo sa týka regulovčíkov na trati, ktorí stáli pri každej križovatke či odbočke, kde by pretekári mohli zle odbočiť. Popracovať by však mohli na odvetrávaní vyhrievaného stanu, pretože veľa lavičiek bolo, z dôvodu neustáleho padania kvapiek zo stropu, mokrých a tým pádom nepoužiteľných. Aj napriek malým nedostatkom, ktoré sa snažia organizátori stále odstraňovať hodnotím tento maratón veľmi pozitívne a teším sa na ďalší rok kedy sa opäť postavím na štart a obhájim tohtoročné druhé miesto v kategórií ženy do 29 rokov. Najrýchlejším pretekárom v disciplíne mtb na 25 km sa stal Tomáš Višňovský a najrýchlejšou pretekárkou Keseg Janka Števková. Prvé miesta v behu na rovnakú vzdialenosť si vybojovali Gabriel Švajda a Renáta Klčová na 10 km trati zvíťazili Marek Hladik a Hortobágyiová Eszter. Víťazmi v kombinácie mtb a beh sa stal v mužskom zastúpení Martin Imrich a v ženskom Radka Suchá. Ostatné výsledky si môžete pozrieť na webovej stránke: http://sportsofttiming.sk/sk/zavod/overview/2085. Autor: Monika Sedliačková Foto: Anton Ďurina a Peter Krajčí
