Salzkammergut Trophy 2015 – A Strecke
A Strecke je dostatočne dlhá, tak aj tento príbeh bude trošku obsiahlejšie čítanie o plnení sna, prekonávaní samého seba a pokorení limitov, nie len tých časových.
Začalo sa to objavom reklamy na úžasný maratón u našich rakúskych susedov. Ako nadšenca horskej cyklistiky, ktorý v tých časoch ešte neopustil Malú Fatru a Súľovske skaly ma chytila za srdce fotografia cyklistu v Ewige Wand, vtedy som si povedal, že túto trasu raz pokorím. Kedže nádejný stredoškolák nemá peňazí na rozdávanie moje rozhodnutie ostalo len v štádiu sna. X rokov sa zo všetkých strán pod chvíľou ozývalo to magické slovo „Salzka“ , no vždy sa našiel dôvod prečo nie a môj sen sa s rokmi strácal v diaľke. Až niekedy v máji tohto roku pri pohodovom nedeľnom výšľape na buchty na chatu pod Suchým ma kamarát presviedča, že by sme mali na budúci rok natrénovať a konečne sa vychystať na mýtické Ačko. Vsadil som sa s ním, že ak sa mi nepodarí do konca mesiaca zbaliť jednu chutnú blondínku tak s ním idem do toho. Prehral som, ale napriek strate blondínky som sa tešil na budúci rok. Dva týždňe pred tohtoročnou Salzkou mi píše kamoška správu, že bikpoinťáci narýchlo hľadajú náhradníka. O pár telefonátov neskôr som sa stal šťastnou náhradou s tým, že štartovné je pripravené pre bikera na najdlhšiu trasu. Od tej chvíle sa rozvíril uragán príprav, či už biku a potrebnej výstroje pre alpské počasie ale aj psychyckej pohody samotného jazdca. Celé dva týždne som každému koho som stretol pílil uši s tým že sa chystám na Salzku a málokto zdieľal moje nadšenie nad tým aké to bude úžasné. Asi sa to nedalo vydržať, napriektomu ma všetci rodinný príslušnici, kamaráti i kolegovia odprevádzali zo širokým úsmevom a s vierou, že sa mi to podarí a že sa zdravý vrátim. V piatok pred štartom odchádzam z práce skôr, zbalené veci a naleštený bike ukladám Martinovi do auta a vyrážame pre zvyšných dvoch statočných smer BA. Po chvíli sa už všetci štyria vtesnaný do jedného auta vydávame piatkovou Bratislavou smerom k Soľnej komore. Cesta ubiehala rýchlo až na jednu krátku prestávku, kde si chalani neodpustili poznámku, že ako chcem prežiť najťažši pretek v Európe keď nevydržím takúto cestu bez cikpauzy, vraj neviem čo je to bolesť.
Brehy Halstadského jazera nás privítali okolo štvrtej popoludní, všade naokolo to žilo očakávaním závodného víkendu. Ubytovaní sme boli behom chvíľky a Martin znervóznel z blížiacej sa kontroly stavu bicykla aj keď nemal prečo veď môj aj jeho stroj sa vrátili zo servisu, kde sme predsa nenechali nič na náhodu a ostali tam nemalé peniaze aby bolo všetko tip top. Prvý išiel Martin a nekompromisný rakúsky kontrolór šiel na istotu, neviem odkiaľ vytiahol šubleru a hlási že predný kotúč má iba 1,3mm a podľa odporúčaní Shimano má mať medzi 1,5-1,8mm chvíľku sme sa s ním naťahovali ale nenechal sa zlomiť, s pokojným úsmevom sa ochotne ponúkol, že nás odprevadí do stánku Shimano, kde si môžeme zadovážiť nový. Páni z Bikecheck majú asi podiel z predaja náhradných dielov ale šikovných slovákov predsa len nedostanú, kontrolou sme prešli a 35€ za kotúč sme ušetrili. Po menšom občerstvení spokojne vyrážame na večerné rozjazdenie. Martin sa usmieva, že potrebuje najazdiť ešte 6km aby mohol povedať, že na štarte mal najazdenú aspoň tú trojku, ja by som do trojky potreboval okolo jazera krúžiť ešte pár dní. Nástojil som, že by som chcel vidieť najťažšie stúpanie na Salzberg, nuž sme sa tam vybrali, vraj sa mi roztrasú kolená keď to uvidím. Tak sme si išli dať najjednoduchšiu časť 211tky, rovinku okolo jazera. Jazero a jeho okolie vyzerá nádherne v lúčoch zapadajúceho slnka. Dych mi vyráža úžasná cestička zavesená na skale nad modrými vodami jazera, mal som z toho podobný pocit ako v slovenskom raji, akurát som bol na biku. Za pár okamihov vchádzame do Haslstatu a chalani ukazujú prstom na lanovku ktorá vedie do pol kopca a pod ňou prudko sa kľukatiace serpentíny a vraj za nimi je tá najväčšia lahôdka,vraj zajtra uvidím. Kolená sa mi roztriasli ale až o zhruba 20 hodín neskôr. To sa už začína stmievať a my sa vraciame do Bad Goisern. Ak to zajtra stihnem takto pred deviatou tá atmosféra bude perfektná. Naše rozjazdenie vyšlo na 30km, celkom šialené, keď si predstavím, že za šesť hodín vstávame. Ľahká večera a po nej pri zážitkoch z predchádzajúcich ročníkov pomaly zaspávam. Budík zvoní skôr ako by bolo zdravé a spolu s Martinom ideme na raňajky, vchádzame do jedálne plnej múmií v cyklooblečení, len my dvaja a ešte ďalší dvaja slováci sme ešte v pyžame. Raňajkové menu je pestré ale vtlačiť takto skoro ráno niečo do žalúdka je poriadne umenie. Vločky s jogurtom spláchnem pomarančovým džúsom a utekáme sa obliecť aj my. Miestny Ilko dával vstrahy pred horúčavami, tak ideme na ľahko, jedno termotričko odnesiem a bundu na štarte dám Marekovi, ktorý nám ide urobiť štartovnú foto. 15 minút pred štartom sa radíme do druhej polovice pelotónu, cestou dozadu zdravíme známe tváre a navzájom si prajeme šťastie, veď toho tu človek potrebuje viac než dosť. Päť hodín ráno a takmer 800 člený pelotón sa v rannom šere vydáva na takmer nemožnú 211 kilometrovú misiu. Okolo štartu plno ľudí ktorí nás mohutným povzbudzovaním vypravádzajú uličkamimest v ústrety prvému stúpaniu, kde si hneď po raňajkách naložíme prvých 900 výškových metrov. Z každej strany je od okolo stojacich počuť , že sme hrdinovia, ja sa zatiaľ ako hrdina cítim len pre to, že sa mi podarilo do seba dostať tie raňajky.
Stúpanie je výživné, asfaltové ,ide sa mi dobre tak sa svojim tempom medzierkami v hustom pelotóne predieram dopredu. Podľa inštrukcí od chalanov sa mal pelotón v prvom kopci potrhať a žiadne zápchy vraj nehrozia. Po vjazde do lesa však prichádza úzke miesto, mostík cez potok tak 30metrov predomnou. Pozerám, že potok je suchý tak precupkám po kameňoch, za mostom nás však čaká asi kilometrová turistická vložka plná veľkých mokrých kameňov. Tlačím, nesiem,utekám. Tlačí ma masa bikerov dopredu a už počujem slastné zacvakávanie tretier do pedálov. Prišli sme na šotoliu, ktorou je Salzka povestná. Tlačenica sa trošku rozišla a v stúpní sa predo mnou v diaľke výrazne líši jeden dres. Chlap oblečený v nórskej zástave.Hovorím si,že tento biker tu nemeral tak ďalekú cestu aby nedošiel v časovom limite a rozhodol som sa držať pri ňom. Došľapol som ho a jeho tempo mi vyhovovalo, tak som sa s ním vytiahol až na Raschberg. Hore pozriem na tacháč, do cieľového limitu ostáva už len 15 hodín, dôležitejší údaj je však priemerka, ktorá na prvom kopci ukazuje rovných 10km/h, spokojný si hovorím že v zjazde ju určite vylepším cez tú magickú 13tku, ktorú si na Slazke treba strážiť aby človek stíhal limity. Každých 10km mám v pláne doplňať energiu jedným hryzom z energetickej tyčinky tak fotku na prvom kopci mám s plnými ústami, v pozadí ľadovec Dachštajn, ktorý som v ten deň videl ešte viac krát ako by mi bolo milé. V šotolinovom zjazde radšej opatrne, nešiel som sem kus cesty aby som padol v prvom kopci, no aj tak sa maximálka prehupne cez 60, idem proste s davom. Do ďalšieho stúpania nás už ide pomenej, balík sa roztrhal, v zápätí je za zákrutou cítiť čulý ruch. Perfektne zásobená občerstvovačka , zvláda obslúžiť hádam aj 50 bikerov. Miešam do bidonu 50% waser a 50% iso z bohatej ponuky hádžem do seba banán a znova sa vešiam na môjho Nóra, ktorý bral len vodu. V ďalšom zjazde nepríjemná vsuvka v podobe veľkých kameňov a schodov z koreňov, takže aj dolu kopcom treba niesť. Túto nepríjemnosť však plne kompenzuje výjazd na Ewige Wand. Les sa na pravej strane stráca do hlbokej doliny a už sa veziem cestičkou vysekanou v masívnej skalnej stene, vysnívanou ešte zo študentských čias. Zábradlie ovešané fotografmi čakajúcimi na top záber Trophy. Prvý tunel zvládam v pohode, v druhom tma ako v rohu a ešte pred koncom blesk do tváre. Ako krtko si užívam druhú polovicu výhľadu so skalného chodníčka, ktorý mieri do lesa, posledná z množstva fotografií a už sa rútim singláčom podobným zjazdu na súľove z roháčskeho sedla, len tá kamenná pasáž je 5x taká dlhá. Pod singláčom čakajú zdravotníci a v dobrej nálade aj oni povzbudzujú bojujúcich bikerov. Od ich stanovišťa už iba šotolinkou späť do civilizácie, kde nás znova víta hromada burácajúcich ľudí, ktorí nás núkaju pivom. Zdvorilo odmietam a rútim sa na ďalší fotospot, úzke schody k rieke. Schodisko som na biku nešiel poriadne dlho tak radšej zosadám a cupitám dole pekne popri biku. Na nesúhlasné krútenie hlavou okolostojacich odpovedám, že „safety first“ veď mám pred sebou ešte 180km kde sa môžem dokaličiť. Následnú rovinku zvládam v pohode, občerstvovačku by som úplne minul, až na konci ma chlapík osloví a podáva mi banán, ten s chuťou príjmam a bez doplnenia tekutín sa rútim ďalej veď sa mi ide celkom fajn. Kontrolujem priemerku, po 35km je niekde tesne pod 16km/h, myslím že slušný štandard, už to len udržať čo najdlhšie, najlepšie do cieľa. Ďalšie stúpanie, je jasné, že tých 7119 hohe meter nebude zadarmo, je niečo tesne po siedmej, slniečko začína zatiaľ príjemne pripekať. V polovici stúpania zhadzujem dlhý rukáv, hneď sa ide lepšie. Letmým pohľadom kontrolujem stav bidonu pred osviežením, tekutiny je v ňom sotva deci, snáď sa mi nevypomstí, že som poslednú občerstvovačku preletel. Nevypomstilo sa, po ostrom zjazde prichádzam ku oáze doplním tekutiny v tradičnom mixe, takisto sa punúknem niečím z pestrej ponuky, zapijem kolou a stále v dobrej nálade vyrážam v ústrety ďalším kilometrom a páliacemu slnku. Na 50tom kilometri porovnávam svoj čas z krátkej trate zo Súľova, takmer o 15 minút lepší. Spokojnosť, trošku premýšľam či netreba zvolniť, ale načo, keď sa mi ide dobre. Ďalšie kopce zvládam s prehľadom, z chyby som sa poučil, na každej občerstvovačke stojím, dopĺňam tuhé i tekuté palivo. Do kopcov psychyke jazdca neskutočne pomáha povzbudenie ľudí pri trati, keď zvonia odušu tými obrovskými kravskými zvoncami, človeku v tom teple vyskočia zimomrivky a o to viac dupne do pedálov. V jednej zákrute v stúpaní na Taurenkreuzung sa z gazdovstva ozýva známy zvuk zvonca akosi intenzívnejšie, nuž v predstihu dupnem do pedálov, nech miestny vidia že slováčisko tu nie je len na výlete. Pozriem za roh, že by som fanúšikom aspoň mávnutim poďakoval za dávku pozitívnej energie, len žiadny človek tam nebol, to si len mladý capko vehementne olizoval intímne partie a zvonček na krku zvoní tak intenzívne ako poštár, keď je človek po nočnej. Na kopci hltám ďalší kúsok energetickej tyčinky a púšťam sa dolu. Môj žalúdok ju však začína odmietať, nečakal som to tak skoro, spláchnem ju a už je dobre. Záver klesania sa ide po zjazdovke a v záverečných pasážach som rád že som to ustál a som dolu. Vo „Feed zone“ hádžem do seba posledný kúsok tyčinky, hlava a žalúdok rázne odmieta, presvedčil som ich plným pohárom koly, zajedol klobásou, syrom a nejakým pečivom a je mi jasné, že zvyšné tri nesiem na chrbte až do cieľa. Ďalší zubatý kopec už nejdem v tak dobrej nálade, môjho Nóra pomaly držím za dres. Predbieha nás Baška zo Svätého Jura, pozdraví, zo spolujazdcom sa ju snažíme zachytiť, ale po pár sto metrov je nám jasné že je to nemožné. Konečne sme hore a už známou cestičkou, na začiatku korenistou sa púšťame do doliny, znova si užívame výhľady Ewige Wand a za ním „súľovský“ singláč. Medzitým časový limit na stom kilometri zvládam s rezervou takmer dvoch hodín, paráda. Mrknem očkom na výškový profil, ešte Stranník a Polom a potom, včerajšie rozjazdenie okolo jazera, relatívny odpočinok pred najťažším stúpaním na Slazberg. Záver zjazdu z polomu ma však preberie z letargie, veď to sa nedá ísť ani pešo, nieto na biku, celá moja skupinka mi uniká, cupkanie po ostrých skalách dolu strmým zrázom im ide zjavne lepšie ako mne. Zrazu zo zadu počujem hukot a výraz „ Achtung Links“ ma núti uhnúť z pseudochodníka. Típek okolo preletí na nejakom fule a o desať metrov nižšie salto mortale cez rajdy. Udivený prečo to robí sa ani nestihnem opýtať či je OK, chalan vypľúva hlinu a štrk, nasadá na bike a pokračuje v zjazde. Zjavne to nebol jeho prvý a ani posledný pád, pretože som si všimol že ceestou dolu ešte pár krát roztriasol lesnú mlaď ako Tyranosaurus zo známeho filmu náhliaci sa na večeru. Rozčarovaný prichádzam do oázy a chalan ako mi dopĺňa tekutiny, zisťuje či všetko OK. Hovorím mu, že ten zjazd nebol vhodný pre bike ale akurát tak pre paraglide, preloží to do nemčiny a dvíham náladu celému personálu občerstvovačky. Teším sa , že si trochu oddýchnem po rovinke okolo jazera, hneď za mestom ma však dobiehajú dvaja taliani bojovo naladený v ružových dresoch a ukazuje mi, nech sa zavesím. Tempo cez tridsať zvládam len pár kilometrov, prvý náznak kopca a lúčim sa s nimi, neprídem predsa pod strechu Salzky úplne zošrotovaný po nezmyselnej časovke. Ďalší mierny kopček a ja cítim prvý kŕč, tu predsa nemôžem skončiť, nie takto. Našťastie pri jazere partia miestnych má nejaký piknik a už sa ku mne rúťia z poriadnou porciou soli a pohárom vody. Keď si teraz predstavím ako som do seba otočil plastový pohárik v ktorom boli tak dve polievkové ližice soli a zapíjam ho pohárom vody, tak žalúdok sa chystá tiež na salto mortale. Núkajú ma zasa pivom, to odmietam, vravím, že je to OK a už ma roztláčajú do kopca ako machra na Tour de France. Víkendovým tempom prichádzam na poslednú občerstvovačku pred Salzbergom. Tu potrebujem oddych, naberám si nejaké dobroty, sadám na stoličku a pomaly dopĺňam tuhé palivo. Keď tak nad tým uvažujem tak som ešte nikde nevidel kýblom rozlievať jonťák a redbull do pripravených pohárov. Pýtam si kolu na zapitie, pani však krúti hlavou: „Nur Redbull“. Hltnem ho na jeden raz, krídla by sa mi teraz ozaj zišli. Prichádzam pod tie obávané serpentíny,priemerku som si doviezol slušných 15,7. Cesta sa pri údolnej stanici lanovky zdvihne tak ako by ma pri ceste z krčmičky chcela udrieť do čela a to som úplne triezvy. Pozerám sa koľko stojí lístok na lanovku, v očiach však hmla, nedovidím tam a standing ovation len pre mňa z miestnej terasy núti šliapnuť do pedálov. Prvé asfaltové zatáčky zvládam, prichádza však šotolinka a keď po dvoch, troch serpentínkach zisťujem, že tlačiaci kolegovia sú nedostihnuteľní, pridávam sa k nim. Zo zadu jeden talian pri mne vycvakáva z pedálov a ústa sa mu nezastavia, dokola samé „Santa Maria, Mama Mia“. V pote tváre takto vychádzame na rovinku k vrchnej stanici lanovky, obaja chytáme dych, pýtam sa ako ďaleko je to ešete na kopec, odpoveď ma nepotešila: „Nur Zwei kilometers“. Z rozprávania som vedel, že ma čaká kus asfaltu tak strmého, že tam aj muži ronia slzy. Bike sa ocitá nad hlavou, tretry sa šmýkajú v tom kopci, talian trošku pritvrdil výjadrovanie, vedľa cesty sedí holanďan, vyzúva a skúša to bosý, kôli takýmto kopom by mali vymyslieť cepíny pre cyklistov. V tej chvíli mi pred očami ako morálna záchrana prejdú všetky povzbudivé slová a výrazy, s ktorími ma z domu odprevádzali priatelia, rodina a kolegovia. Naozaj, so slzami v očiach ma tieto obrázky z domu dostali až Salzberg. Ďakujem Vám všetkým, že ste tam boli so mnou, nebyť Vás, moje odhodlanie spolu so mnou leží na dne Halštadského jazera. Stúpanie na najvyšší vrch, 1505m vysoký Rossalm si nepamätám, asi to bola šotolina, lebo zjazd na Gosausee bol pekne strmý a šotolinový. Úchvatný pohľad na temné modrozelené vody jazera znovu dvíhajú náladu pred posledným výstupom na Polom. Od začiatku sa mi ide dobre a prvý krát reálne myslím na to, že by sa mi to dnes mohlo podariť, predbieham hrdinu za hrdinom na zaprášených tátošoch, keď tu v jednej zákruťe vidím známy dres, môj bludný Nór. Priznávam sa mu s mojou taktikou a zhodujeme sa v tom, že by nám to malo vydať do limitu, neuberám z tempa a zamávam mu a vravím, že vidíme sa v cieľi. Musím šlapať, hovorí sa , že keď sa čoveku ide z ničoho nič dobre, príde veľká kríza, snáď prídem na vrch skôr ako ma dostihne. Naštastie aj túto časovku som vyhral. Zjazd v lúčoch zapadajúceho slnka si užívam ako víťaz, to naj, čo Slazka ponúka som už zvládol, len udržať vzduch v pneumatikách a jazdca v sedle a dnes sa to naozaj podarí. Obávaný limit na 196km zvládam s vyše 25min rezervou. Poslednou výzvou je vyštverať sa zo singláča od rieky späť na cestu. Gramy sú gramy tak vyberám z košíka poloprázdnu fľašku a hádžem ju hore na cestu ako prvú. Bike ťhám i tlačím akoby bol ťažký ako nákladný vlak. Darí sa mi to a za búrkových efektov vchádzam do mesta, posledných 200 metrov si užívam aplaus stoviek úžasných divákov. Vítajú ma ako olympíjskeho víťaza, zaslúžená odmena a neopísateľný pocit.
Vidím tam blondínku z nórskymi vlajočkami, ubezpečujem ju , že jej priateľ je kúsok za mnou a určite stihne prísť do cieľa v limite. Prišli všetci, ukecaný talian i bosý holanďan, všetci hrdí, že prekonali vlastné limity, že zvládli najťažší maratón v Európe. Väčšina z nás sa tu stretne o rok znova, lebo táto výzva sa ľahko stáva drogou.
Čo sa výsledkov týka tak Ondra Fojtíka prekonal 24 ročný nemec Andreas Seewald s pre mňa nepochopiteľným časom 9:50:47. V ženskej kategórií to zo 14 odvážnych dotiahlo do cieľa len kvarteto žien a to len češky a slovenka. To dokazuje aké silné ženy rastú u nás a v Čechách.
Prvenstvo z minulého roka obhájila Milena Cesnaková(12:49:33), druhá Jana Skrbková(13:08:43) tretia Lucie Vlášková(13:42:40) a štvrté miesto Barbara Škandíková(14:28:00).
Autor: Michal Švec
Foto: Marak Molnár
