Tento rok sa uskutočnil 19. ročník maratónskeho fenoménu s názvom Salzkammergut Trophy. Určite nemusím žiadnemu bajkerovi predstavovať tento už doslova legendárny pretek. Jedná sa o jeden z najťažších a najdlhších pretekov Európy s najdlhšou trasou 211,3 km a prevýšením neskutočných 7119 výškových metrov, ktorý som sa rozhodol v sobotu 9.7. 2016 prekonať. O Salzke som sa dopočul prvý krát, keď sme s priateľkou vstúpili do partie bikepoint.sk a na jednom z posedení nám Salzku opisovali ako niečo úplne neskutočné a náročné čo nie každý bajker dokáže zdolať. Minulý rok sa ju na poslednú chvíľu rozhodol kamarát Michal prekonať a taktiež písal reportáž s nadšením ako práve dnes ja http://www.bikepoint.sk/spravy/reportaze/salzkammergut-trophy-2015-a-strecke/ Prihlasoval som sa už niekedy na jar na najdlhšiu trasu a priateľka Monika sa rozhodla nastúpiť na štart „krátkej“ 119,5 kilometrovej trate s prevýšením „len“ 3848 v.m. Už od prihlásenia som trénoval len dlhšie trate ako som nebol po minulé roky zvyknutý aby som prekonal časové limity a prišiel do cieľa včas. Všetko išlo podľa plánu až kým som 2 týždne pred pretekom neochorel a so silnými liekmi neležal v posteli. Vedel som, že tohtoročný cieľ zdolať celých 211 kilometrov sa pominul a neostávalo nič iné len sa prehlásiť na kratšiu trať. Monika ochorela odo mňa a rozhodla sa vôbec nezúčastniť. Niekoľko dní pred odjazdom som sa dával dokopy, liečil sa a nerobil vôbec nič aby som bol ako tak v pohode. V piatok na obed pre mňa prichádza kamarát Tomáš s priateľkou Zuzkou, obaja sa idú popasovať s Rakúskymi horami avšak Tomáš na najdlhšej a Zuzka na najkratšej trase. Michal ktorý Salzku prešiel minulý rok mal nastúpiť po ceste v Trenčíne a hneď prášime do Bad Goisernu – centra podujatia (vzdialené asi 600 km od Žiliny). No ihneď po výjazde zo Žiliny sa Tomášovi niečo nezdalo na aute, tak po niekoľkých kilometroch zastavujeme v Trenčíne na pumpe a skontrolujeme auto. Po zastavení za nami beží pumpár a kričí: „Horí Vám auto!“ A vážne! Začalo sa nám dymieť z jednej zo zadných bŕzd, ihneď sme teda šli do autorizovaného servisu no tam nám povedali, že oprava bude možná až v pondelok. Našťastie mohol Michal zohnať firemné auto a veľmi ochotný páni zo servisu nám zapožičali úplne nové stojany na strechu lebo vedeli, že sme vo veľkej časovej tiesni za čo sme im všetci naozaj veľmi vďační! Prehadzujeme veci, bajky a valíme na novom aute do cieľa a teraz už bez problémov. Na ubytovňu prichádzame niečo okolo jedenástej a štart je o piatej ráno, fúú to nebude teda bohvie aký spánok. No ešte pred zaľahnutím do postelí sme sa dohodli s Michalom, že si vymeníme čísla, pretože on sa so zraneným kolenom necíti na dlhú trasu a ja som už práveže úplne v pohode a pripravený zdolať ju! Taaak a po kľudnom vedomý, že sa idem len voziť na krátkej trase prichádzajú nervy, stres a panika, že vstávam ráno o štvrtej a postavím sa na štart dvesto jedenástky. Tomáš ma však ukľudňuje, že sa ideme len voziť a užiť si Rakúske hory a atmosféru. To ma upokojuje no spať mi to aj tak nedá. Budíček o 03:45, raňajky, obliecť, umyť sa a o 04:50 sa ocitám s chalanmi na štarte najdlhšej trasy. Len pre zaujímavosť: Na Salzke sa zišlo niečo vyše 4 500 pretekárov zo 44 krajín sveta a na 211,3 km sa zúčastnilo cca 900 najtvrdších bajkerov a bajkeriek, na 119,5 – 1 300 pretekárov a zvyšných 2 300 ľudí na ostatných trasách (76 km, 60,4 km, 53,5 km, 37,9 km a 22,1 km). Pár minút do štartu a až teraz si uvedomujem, kde vlastne som. S chalanmi si ešte poprajeme šťastný a bezpečný dojazd do cieľa, jedna fotka a štart! Chvíľku trvá kým sa celý pelotón pohne a pomaly sa posúvame vpred. Celý čas keď prechádzame mestom nám fanúšikovia tlieskajú, burácaju a podotýkam, že to je o piatej ráno. Po asi kilometri sa neustále ťahám za Tomášom až v jednej zo zákrut ma vytlačia a uchádza mi, nevadí je to ešte dlhá štreka. Po chvíli sa začína prvé a nikde nekončiace stúpanie. Zopár zákrut, všade povzbudzujúci fanúšikovia a stále kopec. Po krásnej asfaltke sa posúvame vpred, predo mnou všade cyklisti, za mnou cyklisti, proste pecka! Šliapem v tempe a obieham kde sa dá, nechcem sa biť o dobré umiestnenie ale chcem si vydobiť dobrú pozíciu, pretože od Miša viem, že o chvíľu bude les a široká cesta sa zmení na lievik, po ktorom vojdeme na šotolinu, tak nechcem zaostať vzadu ale hrniem si to vpred. Neviem ale asi po 8 kilometroch som predbehol vyše sto dychčajúcich makačov a tu sa cesta zúži a valíme stále do kopca no po kamenistej a mokrej lesnej cestičke. Pred sebou vidím ako sa niektorý v takomto teréne nevedia udržať v sedle a padajú z bajkov. V týchto chvíľach ma obehne nórka na namakanom bajku, tak sa za ňu vešiam a ťahá ma vpred. V šialenom tempe si to za ňou dupem a nechcem sa jej striasť. Po výživných 850 výškových na 10 kilometroch sa ocitáme na prvom vrchole Raschberg, nórka stále predo mnou a ja neustále vysmiaty a vyškerený na všetky strany. Užívam si každý jeden meter trate, kochám sa okolím. Prichádza prvý zjazd, tu obieham nórku a prášim si to po šotoline, ktorá je podobná ako naša Chata pod Suchým. Po asi 6 kilometrovom zjazde nám začína popŕchať, no nie je to nič vážne, prichádza stúpanie a s ním aj riadny lejak. To som ešte stále vyškerený a užívam si každú kvapku, ktorá na mňa spadne. Veď si to práve rozdávam s lejakom na Salzke! O čo ide!? Po hodinovom lejaku dážď už nevnímam a sústreďujem sa na nekonečné stúpania. S priemerkou 14,3 km/h prichádzam na prvú občerstvovačku...to ste ešte nevideli! Obrovská občerstvovačka s asi 6 stánkami, jeden bol servisný a asi 20 ľudí sa o Vás stará. Napchávam sa skvelým slaným pečivom, prihadzujem syr a fantastické malé klobásky. Chlapík mi kýblom naleje ionťák do bidónu, ďalší mi umyje okuliare, beriem banán a prášim ďalej. Dážď samozrejme neustupuje ale to je už jedno keď nemám na sebe nič suché. Púšťam sa do dlhého kamenistého zjazdu, tachometer mi ukazuje krásnych 13,7°C a ja premočený si to začínam užívať o trošku menej. Zima, dážď ale viem, že o chvíľu budem prechádzať cez Ewige Wang, jedno z najkrajších miest Salzky. Cesta sa začína pretvárať na kamenistú až skalnú cestu a ocitám sa priamo na spomínanom Ewige Wang. Oči sa mi blysknú a ja s úsmevom od ucha k uchu prechádzam cestičkou vysekanou v skalnom masíve, sústredím sa na prejazd a len periferne vidím ohromný zráz podo mnou. Po tomto úžasnom prechode na nás čaká krátke klesanie, pár otočí a potom skutočne náročný zjazd plný blata, skál a koreňových schodov vysokých asi ako moje 29´´ kolesá. Prejdem naozaj čokoľvek ale tu nosím, opatrne sa prebáram blatom, nasadám a valím ďalej. Neustále sú všade bajkeri, takže nieje čas na nudu. Opäť mi začína pršať, dážď utichá a prichádza lejak. Vstupujeme do mesta Bad Goisern, točím nohami ponad burácajúcu rieku po úzkom moste, zopár schodov v sedle (nechápem prečo nikto nezjazdoval schody v sedle ale pešo). Prechádzame mestom a všade prítomní fanúšikovia nás v daždi povzbudzujú, to mi dodáva energiu a začína naozaj nepríjemné 8 kilometrové asfaltové stúpanie dedinkami. Miestami to je taká stojka, že musím ísť po ceste ciky-caky aby som ju dokázal vyšliapať. Nepamätám si presne kadiaľ som šiel a čo som videl ale viem čím som si prechádzal. Nastúpila prvá kríza, myšlienky na priateľku a po tvári mi steká prvá slza, pretože som vedel že v takomto tempe Salzku pokorím a prejdem ju v časovom limite. Vedel som, že ju dám a to mi dodávalo odvahu do ďalších prudkých kopcov a zjazdov. Po zozjazdení lyžiarskeho vleku plného blata a kameňov sa púšťam do jedného z najťažších zjazdov aké som kedy šiel. Idem v skupine asi 20 bajkerov a ako jediný idem v sedle, všetci zosadajú a kričia mi Bravo! Bravo! Skvelý pocit J Hrozne prudký zjazd je plný mokrých, ostrých skál a neskutočne dlhý. Miestami mám namále no pevne držím rajdy a sústredím sa na to aby som sa nevysypal lebo to by nebolo vôbec pekné. Po prejdení tohto Mordoru si vôbec necítim ruky ani nohy ale pokračujem ďalej. Ako inak, do stúpania...Cítim, že niečo nie je v poriadku so stehnom. Prichádzam do mestečka a v bolestiach musím vysadnúť z bajku. Masírujem si stehno a viem, že to je pre mňa konečná. Pri jednom domčeku som si sadol na múrik kde stáli domáci a prichádzajú ku mne no nerozumiem im ani slovo. Odpovedám slovami „leg problem“, nasadnem na bajk a tackajúc sa pokračujem ďalej. Čaká ma asi 12 km neustáleho stúpania na ďalšiu občerstvovačku. Kráčam do kopca a viem, že na bajku to už nepôjde, v zjazde som si asi natiahol šľachu na zadnom stehne, pijem dve fľašky magnézia ale nič nepomáha. Viete si predstaviť 12 kilometrov pešo vedľa bicykla niekde v neznámych lesoch s vedomým, že tohtoročný cieľ nedokážete pokoriť? Bolo to pre mňa zdrcujúce, sadol som si vedľa bicykla na premočenú zem a slzy mi stekali jedna za druhou. Pomyslel som na Moniku a to ma zdvihlo zo zeme a kráčal som ďalej. Po pár kilometroch ma obehol PaceMaker, to je chlap, ktorý udáva tempo tak, aby splnil limit na poslednú minútu a ak vás niekedy na Salzke obehne, tak viete, že ste v prdeli. To bolo pre mňa jasné, nasadám na bajk a predbieham ho, nevzdám sa len tak! Nasadil som tempo a dúfam, že bolesť ustúpi, neustúpila...bolesť ma opäť skolila a nevládzem už šliapať v sedle, tak pokračujem len pešo. Prichádzam na občerstvovačku a stretám čecha Lukáša, povedali sme si, že ak nestihneme limit na ďalšom bode, tak ideme na pivo. Pomaly sa tackám vedľa neho až sme sa spolu dostali na bod, ktorý sme nestihli v časovom limite v dôsledku čoho nám boli bohužiaľ odstrihnuté štartovné čísla a tým sa pre mňa pretek oficiálne skončil. Nahovoril ma, že ak dáme ešte asi 3 km do kopca, tak sa ocitneme opäť na Ewige Wange, tak prečo nie! Po chvíli si opäť užívam skalný prechod a opäť ten hrozný zjazd. Spolu s Lukášom už šliapeme do centra Bad Goisernu aby sme si dali zaslúžené pivo. Ponúka mi, že u nich v kempe majú wapky, tak si u nich umývam bajk. Týmto sa mu chcem za všetko poďakovať, inak by som tam ešte asi doteraz blúdil. Program v centre diania som nejak neregistroval, pretože po nemecky sa nedorozumiem ale stánkov bolo neskutočne veľa, bolo čo pozerať to veru áno. Zuzka ma ešte nahovorila na masáž, ktorú sme mali zdarma. Tak isto ako balíček Enervit, tričko a skvelé cestoviny. Myslel som si, že sa o nás budú starať traja maséri a rada bude neskutočne dlhá no opak bol pravdou. Dokopy 18 masérov a na rade som bol o chvíľu, masáž nôh som si užil veru naplno. Takže super! Tak čo môžem na záver povedať? Že Salzkammergut Trophy je určite najťažší pretek alebo výjazd aký som kedy šiel ale na budúci rok sa opäť prihlásim na najdlhšiu trasu a zdolám ju! Prekrásne prostredie, neskutočná atmosféra či pred, cez alebo po preteku, skvelá organizácia, perfektné značenie a jedlom preplnené občerstvovačky. Užíval som si každý centimeter trate, vrelo odporúčam každému kto hľadá výzvy a dokáže si siahnuť na dno svojich síl. Nič viac netreba dodávať, najdlhší pretek Európy a jeden z najťažších preverí vaše sily, takže budúci rok opäť! Autor a foto: Tomáš Chabada
