Report 2: Salzkammergut Trophy 2016
Keď sa povie Salzkammergut Trophy, mnohým bajkerom sa v mysli vybaví najväčšírakúsky MTB maratón, ktorý sa každoročne v polovici júla koná v nádhernom prostredí rakúskejoblasti Salzkammergut, s centrom pretekov v mestečku Bad Goisern, obklopenom horami amalebným Hallstattským jazerom.
Tejto bohumilej akcie sa zúčastňujem už dlhší čas. Dvakrát som absolvoval trasu dlhú 120km a pred tohtoročným štartom som mal za sebou aj tri účasti na najdlhšej trati, A-Strecke, na ktorejpokorenie treba na bicykli prejsť 211 km a zdolať viac ako 7.000 m prevýšenia.
Pred účasťou na tohtoročnej edícii Trophy som dlhú dobu váhal. Minulý rok som na bicyklipretekal len minimálne, „Salzky“ som sa nezúčastnil vôbec a ani tento rok sa moja zbierkaštartových čísel zatiaľ veľmi nerozrástla. Povedal som si však, že ak nie iné, na Salzku ísť chcem.Otázkou len bolo, ktorú trať si vybrať. Dosť dlho som nad tým uvažoval a premýšľal. Pred„dvestovkou“ som mal určitým spôsobom rešpekt, môj kilometrový nájazd bol predsa len o niečonižší než bývalo zvykom minulé roky. Môj najdlhší MTB výjazd bola dlhá trať tohtoročnéhoSvätojuského maratónu, okrem toho som absolvoval jeden stokilometrový výjazd na asfalte, notohtoročné výjazdy dlhšie ako 70 km by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. Nakoniec som sivšak povedal, že až také zlé to snáď nie je a ešte som sa stihol prihlásiť v termíne ktorý zaručoval,že pod číslom A103 som mal napísané aj svoje meno :)
Ako už nadpis napovedá tohtoročné vydanie Salzkammergut Trophy sa pre mňa nieslo vznamení viacerých problémov, ktoré sa začali ešte pred odjazdom do Bad Goisernu. Kuriér, ktorými mal priniesť nové diely na bajk ma v stredu nezastihol a doma nebol ani nik iný, kto by zásielkuprebral. Balík mi teda prišiel až vo štvrtok okolo obeda a po jeho otvorení sa na mňa vyvaliloviacero prekvapení. Prvým z nich bolo, že môj nový 39-zubový prevodník nemal žiadne nábehovérampy a tým druhým, že namiesto štyroch skrutiek ktorými som prevodník hodlal upevniť, mi prišlalen jediná. Moja chyba, zabudol som si v objednávke skontrolovať počet... Navštívil som tedaviacero bratislavských bikeshopov s cieľom dokúpiť chýbajúce diely, no neuspel som v žiadnom.Iróniou je, že prevodník som nakoniec upevnil pôvodnými skrutkami, o ktorých som si myslel, žemajú strhnuté závity...
V balíku sa však okrem už spomínaných vecí nachádzalo ešte niečo – bezdušovépneumatiky. Takmer každý, kto to v dnešnej dobe myslí s cyklistikou aspoň trochu vážne ich užpoužíva, tak som si povedal že prestanem odolávať a konečne si ich zaobstarám tiež. Po tom, čosom sa pred niekoľkými týždňami snažil týmto spôsobom použiť obyčajné plášte značky Schwalbea totálne som zlyhal, nenechal som nič na náhodu a objednal som si úplne nové Conti X-King sTLR úpravou. Pomocou „kompresora“ vyrobeného z PET fľaše išli nasadiť úplne jednoducho,pätky si s hlasným lupnutím sadli na svoje miesto a okolo 17:00 som už mal bicykel pripravený,teda aspoň som si to myslel :) Vybral som sa teda s priateľkou zaliezť si na skaly. Tam som zhodouokolností stretol bývalého „kolegu“ z dlhých maratónskych tratí, Petra Vrtiša, ktorý mi dosobotných pretekov poprial veľa šťastia. Po návrate domov z tlaku v pneumatikách neubudlo, priskúške pod vodou boli obe kolesá absolútne tesné a nič mi teda nebránilo postaviť sa v sobotu naštart po prvýkrát na bezdušových pneumatikách.
V piatok ráno som ešte musel vybaviť posledné formality spojené s odovzdávaním mojejdiplomovej práce, čo sa však nečakane dosť natiahlo a tiež bolo potrebné pobaliť si všetky veci,naložiť ich do auta a podľa možnosti na nič nezabudnúť. Z Bratislavy sme teda s priateľkouvyrážali až v skorých popoludňajších hodinách a do Bad Goisernu sme aj kvôli niekoľkým zápchamdorazili až okolo 19:00. Tam som s bicyklom absolvoval pre „Ačkarov“ povinnú technickú kontroluktorou som s takmer novým bicyklom prvýkrát prešiel úplne bez vyjednávania. V dotazníku, ktorýbol jej súčasťou som pri kolónke pneumatiky hrdo zaškrtol možnosť tubeless :) vyzdvihol som sištartové číslo, s Monikou sme sa ešte trochu pomotali po stánkoch (za 15€ sa mi podarilo kúpiťcelkom solídne vyzerajúce cyklistické nohavice) a ani sme sa nenazdali a hodiny už ukazovali vyšepol deviatej. Po príjazde do Bike-Campu kde sme hodlali prenocovať, nás však asi 10 ročný chlapecv organizátorskej vestičke privítal slovami „Sorry, this campsite is already full.“ To sme teda ozajnečakali a bol to pre nás značný škrt cez rozpočet. Rozmýšľali sme, že pôjdeme spať do kempu vHallstate, kde by ešte miesto malo byť, avšak ten je od centra Bad Goisernu relatívne ďaleko a prištarte o 5:00 sa cení každá minúta spánku naviac. Po viacerých úvahách sme sa nakoniec zložilivedľa dvojice Čechov na brehu Halstattského jazera. Pôvodne to bola síce z núdze cnosť, nonakoniec sme vôbec neľutovali, práve naopak. Bolo tam naozaj nádherne. Už bola síce takmer tma,aj tak som však vyrazil na krátku skúšobnú jazdu, zistiť, či všetko funguje ako má. Nefungovalo.Napriek tomu, že v dielni išlo všetko ako malo, v reálnych podmienkach reťaz nie a nie vyskočiť naveľký prevodník. Zo začiatku ma chytila veľká panika a myslel som si, že všetko moje doterajšieúsilie príde kvôli tejto veci nazmar. Po miernom doladení prešmýkača som však prišiel na to, akosprávne radiť aj bez nábehového systému. Chcelo to len získať ten správny grif a po chvíli sa mi užtakmer vždy podarilo preradiť na veľký prevodník na prvý pokus.
Ďalšie prekvapenie ale prišlo, keď sme sa chceli najesť. Zistili sme, že nám chýba voda.Plánovali sme totiž spať v kempe s kúpeľňou a kompletným vybavením a preto sme so seboužiadne veľké zásoby vody nebrali. Brutálnu porciu cestovín, ako som pôvodne plánoval :) som siteda neuvaril, vydalo len na Kuře na paprice pre nás oboch, chleba sme však našťastie mali dosť.
Ostalo ešte nasadiť na bicykel číslo, podsedlovú kapsičku a pripraviť si veci, ktoré si ránobudem brať so sebou na trať. Dlhšie som premýšľal, či si vziať dve náhradné duše, alebo budestačiť jedna. Nakoľko to mala byť moja prvá skúsenosť s bezdušovým systémom, kdesi v kútikuduše som počítal som aj s tým, že to môže celé úplne zlyhať a duše som nakoniec vzal dve. A dobresom spravil. Ani tri by neboli zbytočné, ale o tom neskôr :) O 23:00 som už ležal v spacáku svýhľadom na jasnú hviezdnu oblohu, ktorá sa však podľa predpovede mala v priebehu nocizatiahnuť a v skorých ranných hodinách aj poslať na zem nejaké tie kvapky. Napriek tomu, že mi vnoci bolo dosť teplo, okolo 3:50 som sa zobudil pomerne odpočinutý. Najedol som sa, poobliekal,do vreciek som nasúkal nejaké tie tyčinky a gély, vyskúšal som, či držia pneumatiky (držali) avyrazil na štart do centra Bad Goisernu. Tam to už naplno žilo pretekmi, zaradil som sa niekde dopolovice štartového koridoru a o pár minút sa už námestím niesol štartový výstrel.
Nakoľko na mojich posledných dvoch dvestovkách som totálne prepálil úvod a pri svojomposlednom vystúpení som sa trápil prakticky už od 40. kilometra, tento rok som si povedal, že sa užnikým nenechám strhnúť a pôjdem si svoje pohodové tempo, tak aby som vôbec necítil bolesť nôh.A aj sa mi to solídne darilo, aj pri tomto maximálne pohodovom tempe som predbiehal mnohýchpretekárov, ktorý boli už v úvode dosťzadýchaní. Po krátkom zjazde a prudkej stojke sme vošli doterénu, kde sa vytvorila mierna zápcha. Tu by som už rád šiel o niečo rýchlejšie, predbiehať sa všaknedalo a skončil som balancujúc pri pomalej rýchlosti v strede medzi dvoma „jazdnými pruhmi“.
Po upokojení situácie som pred sebou na bicykli zbadal človeka maximálne subtílnejpostavy. Ale tak, že pri tomto chlapovi by väčšina modeliek len zaplakala závisťou. AndiGoldberger, bývalý megaúspešný skokan na lyžiach, ktorý sa v Rakúsku stále teší obrovskejpopularite, sa tiež prišiel popasovať s nástrahami 211 km trate. Na moju otázku ohľadom jehohmotnosti mi odpovedal, že má 60 kg, aj keď ja osobne by som mu tipoval minimálne o 10 kgmenej.
Po krátkom rozhovore s Andim nasledovalo stúpanie v kamenistom teréne, po ktoromnavyše stekala voda, takže ak by na to aj človek mal, už len kvôli ostatným účastníkom sa nedaloinak ako tlačiť bicykel. Po skončení tejto sekcie sme sa dostali na zvážnicu ktorou sme vystúpali ažna vrchol Raschberg, po dlhšom zjazde, v ktorom sa na jednom mieste bolo treba vyhýbať na cestestojacej krave sme opäť chvíľu stúpali až do sedla Hütteneckalm. Odtiaľ sa pokračovalo náročným,kamenistým a rozbahneným zjazdom, ktorý som z bezpečnostných dôvodov, podobne ako väčšinaostatných účastníkov, absolvoval z väčšej časti po svojich. V nasledujúcom viac-menej rovinatomúseku som si však uvedomil, že zadné kolesom mi nejako pláva. Nechcel som tomu uveriť, malsom predsa bezdušáky, no bolo to tak. Zastavil som a po chvíli som objavil zdroj problému,pneumatika bola na boku máličko narezaná. Presne ako v inštruktážnych videách výrobcovtesniacich tmelov som bicykel naklonil tak, aby sa rozrezané miesto nachádzalo v najnižšom bode akolesom som mierne triasol v snahe zaceliť dieru v plášti, avšak veľmi úspešný som nebol. Kolesosom sa snažil aj dofúkať, no vždy keď som dosiahol určitý tlak, ventilok začal prepúšťať vzduch, sčím som si naozaj nevedel rady. Povedal som si, že budem pokračovať ďalej a uvidím, čo sa budediať. Tesne pred prejazdom cez miestny highlight – Ewige Wand - nie viac ako meter a pol širokýchodník vysekaný do kolmej skaly som musel dofukovať znova a po zjazde do dedinkyWeissenbach opäť, tentokrát však už s dielenskou pumpou, ktorú som si požičal od divákov. Keď užsom tie bezdušáky staval, povedal som si, že im ešte dám šancu, no ak to nebude držať, prinajbližšej dielenskej pumpe nasadím dušu. Medzičasom začal poriadny lejak, bunda do dažďa všaksvoju funkciu splnila a po pár minútach dážď zoslabol natoľko, že ju už nebolo treba.
Nasledujúci úsek až do dedinky Rehkogl bol rovnaký ako úvod pretekov, dobehol somkolegu Tomáša Tomášeka, ktorý mi potvrdil, že zadné koleso mám naozaj mäkké :) Pri najbližšejveľkej pumpe som sa teda rozhodol založiť dušu. Ako som odskrutkoval čiapočku ventila, jehoodnímateľné jadro vypadlo tiež. Cítil som sa ako totálny magor – je možné že tesniaci tmel trhlinu vplášti utesnil a vzduch unikal cez povolené jadro ventilu, no už som nechcel špekulovať a strácaťďalší čas, tak som sa rozhodol nahodiť dušu. Okrem toho, aj keby tá bočnica bola zalepená, mohlasa kedykoľvek znova otvoriť, čo by bolo ďalšie riziko, ktoré som podstupovať nechcel. Ventil somteda vybral a do plášťa som vložil dušu. V strese a hneve na samého seba mi trvalo hodnú chvíľu,kým som správne nasadil aj druhú stranu plášťa, no nakoniec sa mi to podarilo a mohol som začaťpumpovať. Čo však čert nechcel, žltá Topeak pumpa mala pokazený manometer a moja snahanatlačiť do zadného kolesa 2,5 baru sa skončila so zvukom nie veľmi odlišným od štartovéhovýstrelu, pri ktorom mi z kolesa odletela kazeta aj s orechom a duša to už mala nenávratne za sebou.Na sebavedomí mi to rozhodne nepridalo a cítil som sa už ako magor zo všetkých najväčší.Neostávalo mi však nič iné, než založiť druhú dušu, ktorú som si našťastie zobral tiež. Dal som simaximálny pozor, namiesto manometra som použil palec a ukazovák a po chvíli som moholnahodiť koleso do rámu a pokračovať ďalej. Na zemi som ešte pohľadal bezdušový ventilok apokračoval som ďalej. Zničenú dušu som s ich súhlasom prenechal divákom ako suvenír, takéhoexota tam asi ešte nemali :)
Celkový čas, ktorý som stratil dofukovaním a výmenou duší sa vyšplhal na viac ako polhodiny, no aj keď trochu zronený, pokračoval som ďalej a po krátkom čase som sa už týmitoproblémami nezaoberal. V hlave mi znela úvodná časť songu Baba O´Reily od The Who a išlo sami naozaj dobre. Úseky, v ktorých som sa pred dvoma rokmi neskutočne trápil som išiel beznajmenších problémov. Z Altausee sme stúpali okolo miestnych soľných baní k pasienku Blaa Almodkiaľ nasledoval úsek dolu lyžiarskou zjazdovkou. Bol som prekvapený, koľko ľudí jazdiacich ajna veľmi drahých celoodpružených bajkoch sa v týchto zjazdoch vyslovene trápilo a nevedeli si toporiadne pustiť. Ja sám som vo všetkých kamenistých zjazdoch musel ísť s maximálnouopatrnosťou, nakoľko som už nemal náhradnú dušu a seknúť tú v zadnom kolese som si už nemoholdovoliť. Na konci občerstvovacej stanice sa nachádzala veľká nádoba s nápisom Abfall/Wasteslúžiaca na odhadzovanie odpadkov. Môj obal od tyčínky síce pristál vedľa, no po vzhliadnutí tohonápisu mi v hlave opäť začali hrať The Who: Don´t cry, don´t raise your eye, it´s only teenagewasteland... Teenage wasteland, it´s only teenage wasteland. Teenage wasteland, oh hey, teenagewasteland. They are all wasted... Ja som našťastie wasted nebol, práve naopak, takto dobre som sana dvestovke necítil ešte nikdy. O chvíľu sme síce celá skupinka mierne zablúdili, nevšimli sme sišípku, no nadišli sme si len zhruba kilometer, takže nič dramatické sa nedialo. Nasledovala slučkaúdolím Rettenbachu, ktorá bola pripravená len pre trate A a D a ukončená bola strmými stúpaniamipo rozbahnených lúkach. Na moje veľmi príjemné prekvapenie držali nové X-Kingy fantasticky aoba tieto lúčne úseky som bez problémov absolvoval v sedle bicykla, kapituloval som až v polovicinasledujúcej stojky, kde sa k šmykľavému terénu pridal aj značný sklon a tlačiaci spolubojovníci.Po krátkej rovinke nasledoval ďalší úsek, v ktorom sa tlačilo. Aj keď daný úsek by som bezproblémov vyšiel aj na bajku, ostatní tlačiaci pretekári ma prinútili zosadnúť, čo sa však vzápätíukázalo ako veľké šťastie. Ako som tlačil bajk, zistil som, že zadné koleso sa nejako triaslo. Potrelsom sa na zadnú osku a s výrazom tváre niekde na pomedzí prekvapenia a vydesenia som zistil, žeje úplne povolená. Tak teda vedľa trate, vytiahnuť multikľúč a osku dotiahnuť. Pri snahe vložiťnáradie späť pod sedlo sa mi ale na kapsičke zasekol zips. Chvíľu som s ním bojoval, no nakoniecsa mi ho podarilo presvedčiť, kapsičku som úspešne zazipsoval a s opäť o niečo podlomenýmsebavedomím som pokračoval ďalej.
Druhé stúpanie k sedu Hütteneckalm začínajúce niekde okolo 80. km považujem zanajnáročnejší úsek trate. Vyše 700 výškových metrov rozdelených na štyri stúpania a k nimprislúchajúce krátke zjazdy ma počas predchádzajúcich ročníkov vždy poriadne vyšťavili, avšaktento rok som si sily rozložil dobre a aj týmto úsekom som prešiel bez akýchkoľvek nepríjemností.
Nasledoval druhý prejazd cez Ewige Wand a po ďalšom prejazde cez dedinku Weissenbachsme sa vydali do slučky vedúcej okolo priehrady Chorinsky-Klause. Najväščím prekvapením premňa bolo, že ma tu okrem jazdcov na 36 km trati predbiehali aj tí na jednokolkách. Uvedomovalsom si však, že pred sebou mám ešte takmer 100 km a akokoľvek nepríjemné mi to bolo, nenechalsom sa nimi strhnúť. Slučka okolo Chorinsky-Klause bola ukončená zjazdom Jochwand, strmousekciou plnou mokrých kameňov a koreňov, v ktorej som opäť radšej zvolil chôdzu a doterazneviem pochopiť, ako tam niektorí účastníci môžu ísť na bicykli. Až doteraz som sa stravovalvýhradne z vlastných zásob a za jazdy, dával som si müsli tyčinky z Tesca, ktoré som prekladallepivkami od PowerBaru. Tesco tyčinky však chutili podstatne lepšie a nabudúce si tie lepivky snáďuž ani nebudem brať. Na občerstvovačkách som len dopĺňal ionťák (v miestnej terminológii iso) amaximálne som si za jazdy vzal polovičku banánu. Takto som fungoval vyše 120 km, no potom siuž organizmus vypýtal zmenu. Na občerstvovačkách som si odteraz vždy dal pár kúskov pečiva avypil som pohárik Coly, prípadne RedBullu.
Po Jochwande nasledoval oddychový úsek okolo Halsstattského jazera, v ktorom som sastriedal s miestnym borcom a po chvíli sme dobehli už spomínaného Andiho Goldbergera, ktorý sak nám pridal tiež. Vpredu sme sa však vzhľadom na Andiho telesnú konštrukciu väčšinou striedalilen my dvaja. Po príjazde do Halstattu nasledovala pre mnohých jedna z najnáročnejších častí trate.Stúpanie k hallstattským pohrebiskám a najstarším soľným baniam na svete, medzi pretekármiznáme ako stúpanie na Salzberg. Na začiatku na nás čakalo 11 serpentín, ktorých sklon síce nie jeextrémny, no už sme mali za sebou takmer 150 kilometrov. Ja som sa však cítil mimoriadne dobre avšetky serpentíny som bez problémov vyšiel v sedle, aj keď v najstrmších častiach som si rovnakoako pred dvoma rokmi pomáhal zábradlím. Pri mojom poslednom vystúpení na dvestovkenasledovala po skončení serpentín jazda po rozbahnenej lúke kde som posledný úsek zatiaľ vždytlačil, avšak teraz na nás čakala krásna makadamová cesta ktorá nás doviedla priamo k budoveKnappenhaus, kde moderátor do mikrofónu čítal naše mená a povzbudzoval. Na tomto miestezačínal betónový úsek, ktorý viedol aj cez najstrmšie miesto na celej trati, so sklonom vyše 30percent, alebo ak chcete, takmer 20 stupňov. Túto časť som aj napriek všetkým minuloročnýmkrízam zatiaľ vždy vyšiel na bajku a inak tomu nebolo ani tento rok, čím som zaknihoval prvýsúvislý výjazd od dolnej stanice zubačky až po miesto, kde sa stúpanie preklápa do zjazdu. Pokrátkom odpočinkovom zjazde nasledovalo stúpanie do sedla Rossalm. Za slnečného počasia bývatento úsek mimoriadne nepríjemný, avšak tento rok bola obloha zatiahnutá. Do cieľa ostávalo lenniečo viac ako 50 kilometrov a cítil som sa veľmi dobre, tak som na to začal trochu viac dupať. Aždo sedla som predbiehal jedného pretekára za druhým, v zjazde ku Gosausee som si však rovnakoako v ostatných zjazdoch dával pozor a „ručičku tachometra“ som nechal vystúpiť na viac ako 50km/h, i keď miestami by sa dalo ísť podstatne rýchlejšie. Za Gosau nasledovalo posledné serióznestúpanie v ktorom som na to dupal ešte viac a krátko pred vrcholom som sa opäť stretol s Tomášom.Nasledoval rýchly zjazd, posledná občerstvovačka, 15 km do cieľa. Tomáš vravel že to už vpodstate máme za sebou, ja som mu oponoval, že on možno áno, ale ja ešte môžem seknúť zadnékoleso, čo by situáciu dosť skomplikovalo. Nasledovali posledné krátke úseky tvorené stúpaniami,v ktorých som opäť predbiehal všetkých naokolo, až sme údolím Gosau sklesali až na brehHallstattského jazera. Odtiaľ nás čakalo už len približne 7 km, z drvivej väčšiny po asfalte. Tu sa užišlo naozaj čo to dalo, po vjazde do Bad Goisernu a krátkom úseku cez les som dobehol ďalšiehoAčkara, ktorého som ešte chcel prekonať. Na poslednom možnom mieste, v akomsi betónovomodvodňovacom žľabe som však presekol zadnú dušu a posledné dva kilometre do cieľa som tedaabsolvoval na prázdnej pneumatike podstatne nižšou rýchlosťou, než som si pôvodne predstavoval.Všetci tí, ktorých som v záverečných stúpaniach poľahky predbiehal ma teraz dobehli späť a bolsom nahnevaný sám na seba, že som si nedal väčší pozor. Do cieľa som však prišiel v relatívnesolídnom čase 13:26:38 čo stačilo na celkové 117. miesto. Preteky som nakoniec aj naprieknižšiemu nájazdu a prakticky úplnej absencii dlhých výjazdov, čo by sa mohlo zdať ako kľúčové,bez problémov dokončil a ani výsledný čas nebol až taký tragický. Nebyť technických problémov,mohlo to byť oveľa lepšie. Aspoň však mám rezervu na zlepšenie sa v budúcom roku :) Po dojazdesom sa najedol v cieľovej občerstvovačke a po chvíli som si sadol na zem, oprel som sa o múrik atak som tam sedel snáď aj pol hodiny, kým som sa nespamätal a nezačal riešiť opravu zadnéhokolesa, aby som sa dostal späť „do kempu.“ Bol som síce unavený, ale nadmieru spokojný že somtrať čo sa fyzickej stránky týka zvládol úplne bez problémov. Čo sa víťazov týka, na najdlhšej tratizvíťazil v novom traťovom rekorde 9:48:12 obhajca minuloročného víťazstva Andreas Seewald, vženskej kategórii zvíťazila Rakúšanka Sabine Sommer ktorá na zdolanie trate potrebovala čas12:21:50. Mne priniesla tohtoročná účasť skúsenosť, že každý nový komponent na bicykli je najprvnaozaj dobré poriadne odskúšať vopred, no tiež to, že na dokončenie A-Strecke nie je potrebné maťbrutálne nájazdy, či sa trápiť najazďovaním kilometrov v zime či na jar. O rok sa rád vrátim adúfam, že sa s mnohými z vás, ktorí ste tento report dočítali až do konca uvidím. Možno aj na štarteo 5:00 ráno :)
Autor: Tomáš Dedinský
