Je streda, 1.6.2016, a prípravy na ďalšiu akciu z dielne bikepoint.sk sú v plnom prúde. Do štartu tretieho dielu Československého seriálu 24 hodín MTB zostávajú už len dni a v Campingu Belá - Nižné Kamence pobehuje partička maníkov s náradím a mení svoje životné prostredie zúrivejšie, ako banda bobrov v ruji. Tu postaviť mostík cez riečku, tam vykosiť 2 kilometrový pás na lúke, tuto ďalší mostík zbúchať, stromy žinenkami obaliť,... Do toho meteorológovia šíria paniku a všetkým bikerom známy Aladin kreslí na víkend parádne modré stĺpce. Keby mal šéfko nejaké vlasy, ošedivie chudák.. Našťastie sa vedátori od počasia sekli a posledný víkend v Belej bol ako z rozprávky. Prichádzam na miesto činu 2 hodiny pred štartom a hneď dostávam od Terryho pochvalu, že som sa polepšil a nejdem na poslednú chvíľu, ako nezodpovedné hovado. Mám pocit, že to bola narážka na minulý ročník. Tvárim sa, že som nič nepočul a s úsmevom valím rovno do centra bikerského úľa. Inak sa camp totiž nazvať nedá. Hrá muzika, všade pobehujú borci v cyklistických handrách (prečo už od desiatej preboha? :-), slnko pripeká, baby zhadzujú zbytočné vrstvy - milujem tento šport! Rýchlo vybavujem registráciu a hľadám vhodného fleka na zázemie. Pôvodne som chcel parkovať priamo v občerstvovacom stane, ale nakoniec upúšťam od taktiky vyhladovania všetkých súperov a sťahujem sa k ostatným bikepoinťákom. Keďže prichádzam bez akýchkoľvek športových ambícií (ako inak vlastne), pripravujem okrem biku aj karimatku so spacákom, len tak pre istotu. Prioritou na najbližie 2 dni je zabaviť sa. Rozšlahať sa tento krát moc nechcem. Hodinku pred štartom je poučenie o správaní sa na trati a o 12-tej už grupa nadržaných cyklo-zverov nabieha do prvého okruhu. Prvých cca 500 metrov je výjazd z depa, mix asfaltu a hrboľatej cesty - pohoda. Prechádzame popod hlavnú cestu po mostíku, točíme prudko doľava (na mokrých kameňoch suprovo ustreľuje predné koleso) a ...WTF? Na prejazd po lúkach pod hotelom Bránica budem určite dlho spomínať. Až mi srdce poskočilo (v prvom kole asi tak 3000 krát) a bránica sa mi od smiechu natriasala. Ďalší kilometer a pol sa cítim, ako keby som bikoval utopený v želé. Drncá to a aj keď ideme len do mierneho kopca, väčšina borcov okolo mňa točí gašparka. To bude veliká zábava... 2 kilometre od štartu vychádzame na asfaltku a už je dobre, 300 metrov po asfalte do mierneho kopčeka, potom po poľnej ceste stúpanie na najvyšší bod celého okruhu a tu prichádza to najlepšie. Po krátkom zjazde po lúke človek trafí taký smiešny hupík, kde sa dá spraviť celkom slušný polet (hneď tam posielame fotografa) a potom padák po lúke, kde skoro každý testuje svoju maximálku (zháňame policajnú hliadku na meranie rýchlosti, ale nemajú radar so statívom, tak od vyhlasovania najväčšieho samovraha víkendu upúšťame). Povrch je dobrý a tak jediným obmedzením je váha jazdca a prípadný strach. Ja som tu každopádne brzdy šetril. Potom šup pod hlavnú cestu, po moste ponad Varínku a na betónovú stojku známu aj z predchádzajúcich ročníkov. Ako ja nenávidím tento šport! Našťastie je krutý výšľap s očami plnými potu odmenený zábavným zjazdom po singláči označenom smrtkou (vedel by rozprávať borec, čo tam robil kotrmelce pomedzi stromky) a potom už len hurá do cieľa. Všeho všudy 7,5 - 8 km a približne 190 výškových metrov. Pohoda. A teraz si to už len pár krát zopakujeme.. :-) Jazdím kolečko po kolečku, občas pokecám s niekým známym v depe, či na trati a čas pomaly beží. To slnko mi síce začína trošku liezť na mozog, ale negativizmus ma prechádza hneď, ako si všimnem že pár kilometrov od nás smerom na Žilinu solídne leje. Pri pomyslení, čo by urobil dážď s traťou ďakujem všetkým svätým za ten úpek. Blíži sa ôsma-deviata hodina večer, treba nahodiť svetlá na bike a trochu sa priobliecť, čo je u mňa jednoznačný signál na krátku pauzičku na večeru. Keďže cyklisti nie sú žiadny humusáci, dávam teplú sprchu, obliekam sa do civilu a idem mrknúť, ako vyzerá ten rezeň, čo dávajú za kupón. Rezeň celkom fajn, ale po celodennom jazdení ho pre istotu pozichrujem palacinkami. A aby bol večer dokonalý, idem ešte kuknúť masérku. Tiež dobré. Bolo okolo polnoci a už-už som sa chystal na trať, keď ma tu zrazu vcuclo do spacáku. Doteraz nechápem, ako sa to mohlo stať. Pred zaspaním ešte chvíľu počúvam celkom zaujímavú/poučnú debatu od vedľajšej chatky o pitvaní (fakt to tam seriózne riešili) a zrazu black-out. Budím sa až ráno, keď Terry vyhlasuje priebežné výsledky po nočnom ne-jazdení a musím konštatovať, že náročná trať si vybrala svoju daň a očividne som nebol jediný, ktorému večer vyhodilo poistky. Povzbudený nečakane dobrým umiestnením do seba hádžem raňajky a vyrážam na trať. Hneď po pol kole dorážam kolegu Dolfíka, ktorý je slušne povedané na sra*ky (samozrejme nechrápal) a keď zisťujem, že mám len dve kolá manko, idem mu po krku. Som očividne rýchlejší, po chvíľke ho predbieham znovu. Niečo nezverejniteľné mi zašepká do uška a nechávam ho opäť za sebou. Mám hmlistý pocit, že ma povzbudzoval. Ideálne by ho bolo zarezať v poslednom stúpaní. Viac kôl síce nedám, ale teoreticky ho môžem poraziť vďaka lepšiemu času. Celkom fajn motivácia! Pár minút pred dvanástou vchádzam posledný krát do záverečného singla a keď cez lesík počujem Terryho vyhlasovať Radove meno viem, že som v prdeli. Reči o tom, ako ma dal na 24 hodinovke v Belej budem počúvať niekoľko ďalších rokov rovnako, ako počúvam o tom, ako ma boss dal pred pol storočím na Svätojurskom maratóne. Ťažký je život bikera... Na záver rešpekt všetkým, čo to dali na HT bikoch (fakt nechápem, že vás to na tých kostitrasoch baví) a traťovým maršalom, ktorí vydržali 24 hodín na jednej križovatke. To musí byť psychiatria. Nie sa bicyklovať.. :-) Autor: Martin Vaško Foto: Mirko TIGERAGON Hráček
