Report: Fatran
Malá slovenská Salzka, takto by som asi najvýstižnejšie charakterizoval Fatranský maratón, ktorý sa konal uplynulú sobotu v kúpeľnom mestečku Rajecké Teplice. Už druhýkrát po sebe termín maratónu kolidoval s etapovým pretekom Beskydy MTB Trophy. A keďže na svete sú len tri istoty – smrť, platenie daní a dážď v priebehu MTB Trophy – tak sa na dažďovej vlne spolu s Trophy zviezol aj Fatran. Napriek pochmúrnemu, chladnému a upršanému počasiu, ktoré garantovalo blatový mordor v kopcoch Lúčanskej Malej Fatry si cestu do Rajeckých Teplíc našlo 563 zarputilých blatuodolných bajkerov. Hlavným lákadlom pre pravoverných maratóncov sa stala kráľovská trasa Lapierre, ktorá narástla na pravých maratónskych 105 km s prevýšením viac ako 3000 metrov. Okrem dlhej trate organizátori pripravili aj polmaratón Intersport a 25 kilometrov dlhú hobby trať Festina.
Piatkové, po dlhšom čase nedaždivé, popoludnie som spolu s tímovými parťákmi využil na krátke rozjazdenie sa a v pokojnom tempe sme si odšlapali niečo cez 20 kilometrov na prezentáciu na kúpalisko Laura v Rajeckých Tepliciach, kde je už druhý rok po sebe celé zázemie maratónu. Na mieste činu už boli prípravy v plnom prúde a organizátori z Cyklopozitívu v plnom nasadení. V sobotu ráno sa teda stačilo len doviezť na miesto činu, pripraviť bajk a počkať chvíľku do štartu.
Na štart dlhej trate sa nakoniec postavilo 62 odvážlivcov. O 8:30 sa pelotón vedený doprovodným vozidlom vydal smerom na Kunerad, keďže organizátori vypustili úvodnú pasáž po lúkach, čo bolo pri aktuálnych podmienkach na trati nevyhnutné. V Kunerade sa sprievodné vozidlo odpojilo čo znamenalo jediné – ostrý štart. Od úvodných metrov som vytvoril dvojičku s mojim obvyklým súperom Tomášom a prvé blatové úseky sme zdolávali spolu. Zamierili sme smerom do Kamennej Poruby do prvej slučky okolo Porubskej doliny. Ako to už býva zvykom na každom poriadnom maratóne, tak hneď v úvode trate prišiel brod, ktorý zabezpečil, že zvyšných pár hodín budeme pokračovať pekne krásne s mokrými nohami. Prvé stúpanie mi je dôverne známe, keďže sa jazdí na Medveďom okruhu, čo je miestny pretek konajúci sa v Porubskej doline. Kúsok pred sebou som zbadal kamaráta Rasťa, ktorého som docvakol v zjazde pred prvou občerstvovačkou. Nasledujúce kilometre sme šli spolu. Išlo sa mi celkom dobre a sám som bol prekvapený, že s Rasťom bez problémov držím krok. Úsekom trate, medzi miestnymi známym ako Jelení okruh, sme preleteli celkom svižne a zastavili sme sa až v momente, keď nám cestu skrížil lesnícky kôň a traktor na zvážnici spolu s drevorubačmi, ktorý tam ťažili drevo. Na konci zjazdu sme sa napojili na rovnaký úsek trate ktorým sme prišli do Kamennej Poruby a druhýkrát sme sa osviežili v brode, ktorým sme prechádzali na začiatku.
Na začiatku Kuneradskej doliny ma začal chytať celkom hlad. Pohľad na tachometer mi hovoril, že do občerstvovačky chýba necelý kilometer, čo bol, ako som o chvíľu zistil krutý omyl. Po ďalšom kilometri stúpania sa občerstvovačka stále neukázala a na mňa začínala doliehať celkom slušná kríza. Rasťo sa mi začal vzďaľovať a ja som začal výrazne tuhnúť. Na občerstvovačku som dorazil po ďalších troch kilometroch stúpania so silami na dne. V bufete som stihol pojesť hádam toľko ako na všetkých občerstvovačkách za minulú sezónu dohromady a vydal som sa ďalej. Kríza ale nepoľavila ani po zvyšok stúpania. Dúfal som, že si oddýchnem aspoň v nasledujúcom zjazde. Lenže zjazd po chodníku sa po prejazde takmer všetkých jazdcov zo strednej trate premenil na bahenný očistec a asi v polovici som sa už tešil na nasledovné stúpanie. Po chvíli som dorazil na tretiu, moju najobľúbenejšiu, občerstvovačku, kde som okrem jedla a pitia dostal aj jedno špeciálne povzbudenie. Slimačím tempom som pokračoval ďalej bojujúc s blatom a silným úmyslom zabaliť to a ísť najkratšou možnou cestou do Teplíc pod horúcu sprchu. Po pár utrápených kilometroch som sa vrátil zo slučky opäť na predchádzajúcu občerstvovačku, kde som pekných pár minút strávil nad uvažovaním o zmysle bicyklovania v takýchto podmienkach. Napriek tomu, že som žiaden zmysel nenašiel som sa rozhodol pokračovať ďalej, veď do cieľa to bolo už len nejakých 35 kilometrov. Po zjazde prišla pasáž známa z prvej Cyklopozitívnej 24ky. V miestnom potoku som si trochu prepral bicykel a na moje prekvapenie sa mi trochu rozbehli aj nohy a posledné stúpanie na Zdobinnú sa mi šlo už celkom dobre.
Kapitolou samou o sebe boli posledné kilometre pred cieľom, ktoré sa išli po podmočených lúkach. Aj na rovine som sa cítil, akoby som šľapal neuveriteľnú stojku. Zlatým klincom bol moment, keď sa mi od mazľavého blata zablokovali obe kolesá. Posledné kopčeky som kvôli nefungujúcim prevodom už odtlačil a nakoniec sa šťastlivo po 6 a pol hodinách dovalil do cieľa, kde mi ešte pred nosom spľasol cieľový oblúk.
Suverénnym víťazom dlhej trate sa stal Karel Hartl (Kellys Bike Ranch Team), ktorý 100 kilometrov doslova preletel v čase 4 hodiny a 59 minút. Na dlhej trati neštartovala žiadna žena. Polovičnú trať najrýchlejšie prešiel Roman Kroček (SK Bakbike) a medzi ženami bola najrýchlejšia Stanislava Fajtová (SK VAZKA Bratislava). Organizačne výborne zvládnutú akciu nepriaznivo ovplyvnili miestny tiežfanúšikovia Fatranského maratónu, ktorí v rámci vyplnenia svojho voľného času preznačili záverečný úsek trate a organizátorom pridali niekoľko šedivých vlasov. Napriek tomu v drvivej miere priaznivé vyjadrenia účastníkov potvrdzujú kvalitu podujatia. Takže do videnia v horúcich a suchých Rajeckých Tepliciach o rok.
Autor: Juraj Meliš
Foto: Lubomír Malich,
