Report: Snehový Glocknerman 920km a pekelne daždivá K24-ka.
Postrehy Richa a Ingrid:
Glocknerman
Ingrid: Po príchode do Grazu som pochopila, že tento šport je zaujímavý pre rôzne vekové kategórie. Veľké autá, náhradné bicykle a tímy....prvé ťuknutie pre mňa s ultramaratónom.
Sneh a kopce. Taký je Glocknerman, ktorý je neoficiálne nazývaný, ako MS v ultra. Pôvodná dĺžka trate sa skrátila z 1015km, na 920km s prevýšením 13.000m. Skrátenie zapríčinil čerstvo napadnutý sneh, na jednej zo strán vrcholu Grossglockner. Tento pretek je iba o kopcoch. Len tu si ultramaratonec môže vystúpať do 2600mnm, ísť 40km do kopca, alebo sa šplhať 11km so sklonom 15% v celej dĺžke. Už je pravidlom, že pri ultra cyklistických pretekoch je viac ako dôležitý tím, ktorý pôsobí ako podpora pretekára, ale aj ako bezpečná ochrana na cestách. Na Glockner preto so mnou išiel Majdžo-šofér, mechanik, navigátor, syn Matej –výživa, foto, Ingrid-výživa, logistika, a Paťo-šofér, navigátor.
Ingrid: Po naložení všetkých vecí a Richardovej „rannej príprave“ sme odišli na miesto štartu. Mali sme časovú rezervu, tak som mala príležitosť rozprávať sa s členom tímu Majom, ktorý je jeho kamarát a od začiatku ho sprevádza na všetkých ultramaratónoch. Začala som byť mierne nervózna, ale povzbudenie „neboj, všetko zvládneš“, mi padlo veľmi dobre. Blížil sa čas štartu, začalo Richardove obliekanie, kontrola bicykla, príprava prvých iontových nápojov.
Štartovalo sa na poludnie o 12hod., pod krásnym teplým slnkom. Pretekárov oproti minulému roku trochu ubudlo, a to som si všimol, aj na ostatných podujatiach, ale konkurencia bola výborná. Mojim cieľom bolo jednoznačne vylepšiť minuloročné druhé miesto v kategórii nad 40rokov, a šieste miesto celkovo. S touto myšlienkou som odštartoval. Držal som sa v najlepšej štvorke, kde sa nachádzal tohtoročný víťaz Joachim Ladler, ktorý zajazdil 2.miesto na preteku v Slovinsku DOS RAS, Patric Gruner-minuločný víťaz, Jacob Zurl, a Ja. Okolo nás sa motali dvojčlenné tímy, ktoré mohli striedať pretekárov, kedy uznali za vhodné, čo znamenalo, že aj v polovici kopca jeden člen zosadol z bicaku, a druhý člen z auta nasadol do sedla. Takýmto spôsobom dosť rapídne zrýchlovali pretek.
Ingrid: Myslela som,že však to bude prebiehať ako v kuchyni každej rodiny. Maminka sa opýta, čo budú deti papať, navarí a podá im jedlo. Prvé rýchle vytriezvenie prišlo, keď si Richard pýtal vitamíny a ďalšie potrebné doplnky, ktoré sme mu zabudli dať. Začína listovanie v zošite a Majove rady.
Joachimovi očividne bolo málo, a v pohodičke nás utrhol. Naďalej sme išli v trojici asi do stého kilometra, kde v jednom z 30km kopcov, oachi a Jacob v pohodičke rozprávali, a ja som mal tepovú frekvenciu v červených číslach, čižo dosť vysoko. Tak som uznal, že bude lepšie, keď si pôjdem svoje tempo. Od tej chvíle som išiel sám za seba. Všetko fungovalo perfektne, strava, tempo, celý tím. Z domu nám chodili správy, že sme rýchlejší, ako minulý rok. To ma určite tešilo, ale ultra končí, až prejdením cieľovou páskou. Na trati sa motkali dvojčlenné tímy, a na jeden taký sme narazili, resp. sme ho dohnali. Zrovna sa o tempo starala Ilse Ommen. Ani sme netušli, že ráno v hotely, vedľa nás raňajkuje triatlonistka, ktorá mi ukáže, ako rýchlo ide kamion. Bol to nemecký zmiešaný tím, Ilse mala asi 190cm, a prvý krát v živote, som mal problém sa držať v háku za ženou. Ona ťahala roviny, a parťák Hans išiel kopce. Docela pekný kus cesty sme sa s Ilse striedali, a tak sme dorazili další z tímov. Po príchode do mesta Winklern, kde bola časová kontrola, mali oba tímy väčšiu pauzu, a tak som opäť išiel sám. A táto situácia prebiehala až do cieľa. Za normálnach okolností by nasledoval okruh kde by sme išli 2x Gossglockner, ale zmena bola taká, že sa išiel kopec Schaidasattel 46km, ktorý bol ne-ko-neč-ný, a stál ma veľa síl. Išli sme ho v noci, takže sme ani netušili, ako vyzerá okolie, kde je koniec, a vôbec. Za iných okolností nádherný rytmický vrchol, ale fčul, nekonečný príbeh.
Ráno sme sa dostali pod samotný vrchol celého preteku, ale určite nie najťažšieho kopca. Bol pred nami nádherný Gross-Edelweissspitz, pred ktorým som mal BIG respect zo správ, ktoré hovorili o veľkom množstve čerstvo napadnutého snehu. Už druhým rokom je pre mňa tento vrchol nádherným slnečným miestom, a som moc rád, že nám to takto vyšlo. Pod úpätím som odhodil všetku záťaž /eine kleine bobek/, a začalo sa stúpať. Išlo sa fajn, svoje tempo, a obávaný sneh som začal vnímať až okolo 2000mnm.
Ingrid: Pravidelne sme sa snažili komunikovať s Richardom,robili sme prestávky podľa neho, podávali jedlo podľa jeho chute. Bolo mi ťažko odhadnúť samej, čo by chcel. Bojoval s inými vecami na ktoré bol sám. Boli to kŕče v nohách, bolesť v chrbte a kolien alebo bolesť žalúdka. Vždy som si povedala, čo by som si dala ja, ale toto je absolútne iná situácia. Tu musia fungovať veci vyskúšané, osvedčené. Majo bol radca hlavne pred príchodom kopcov, ktorých tam samozrejme bolo neúrekov ako v Alpách. Moje emócie boli obrovské, preto niektoré momenty si ani nepamätám. Ale čo potom Richard? Prvé nočné krízy, Majov myjavský akcent v amplióne, hudba ktorú si Richard pripravil. Veci ktoré sa v krátkych časových úsekoch opakovali. Občas sme si pripadali ako pojazdný cirkus.
Suchá cesta, a vedľa mňa vyfrézovaný asi 4m závej. Tento obraz až na vrchol sme vnímali všetci. Majždo okoštoval biely sneh, Ingrid s Paťom si zabehli vedľa mňa, skrátka pohoda. Po dosiahnutí vrcholu Edelweissspitzu som sa podpísal do prezenčky, hodil som do seba trochu jedla, obliekol sa trochu vác, pokochal sa pohľadom z vesmíru a tradá dole, po tej istej ceste, pretože druhá strana bola v noci zapadaná 30cm snehu.
Ingrid: Zdravotne sa Richard držal výborne vďaka super príprave a tie ostatné „maličkosti“ vraj sú normálne. Aspoň tak hovoril Majo. Celý čas som Richarda pozorovala. Jeho komunikáciu, reakcie na nás, aké otázky kladie, o čom má chuť vôbec hovoriť, z čoho je mierne nervózny. Podľa mňa má v hlave dobrý gombíček, kde si prepne svoj mode a šlape a točí. Neviem vôbec odhadnúť ten moment u týchto pretekárov, keď sú „mimo“ a keď sú v norme.
Na tomto preteku som druhý krát, takže viem, že cesta do cieľa bude velmi tvrdá. Len tak okrajovo úsek s 24% stúpaním, kopec Soboth a jeho 12km s priemerom 15%, v ktorom nestačí prevod 34/25, a záverečný Kitzek, na ktorý sme nevedeli pohladať cestu, a ktorý je síce krátky, cca 5km, ale štiplavý ako feferonka. Skoro celý pretek sme išli ako prvý v mojej kategórii, a celkovo na treťom mieste, len nejaké to blúdenie nás pripravilo o jedno miesto v celkovej klasifikácii. Cieľom sme prefrčali okolo tretej nad ránom, a prvé miesto sme si udržali.
Ingrid: Neviem opísať pocity priamo v cieli,ale bola to úľava od strachu,stresu,nedostatku spánku a obrovskej zodpovednosti za ľudský život. Po návrate sa ma kamarátka pýtala: „Čo si prežila? Aké to bolo?“ Nevedala som nájsť tie výstižné slová na pomenovanie pocitov,emócií.Je to hlboko vo vnútri srdca a hlavy,jednoducho nepopísateľné. To sa musí prežiť a precítiť.
Z pohľadu plánovaného výsledku som spokojný. Zlepšili sme sa celkovo aj čo sa týka rýchlosti. Počasie na celej trati bolo k nám opäť prívetivé. Resume z preteku: 920km za 39hod19min.
Po ultra Glocknerman nastala krátka regenerácia, lebo o necelé dva týždne ma čakala 24hodinovka pri Brne K24, kde som mal v pláne vytvoriť traťový rekord. Do prípravy som zaradil Myjavskú klasiku, Šárka Slivková, časovka na 7km, kde som skončil v mojej kategórii na prvom mieste s celkovým tretím časom a predvedením silového výkonu, aj napriek tomu, že sa venujem vytrvalostnej cyklistike. O deň neskôr som išiel pretek v Čachticiach na 49km, kde som opät v moje kategórii skončil prvý a prišiel som v prvej skupinke. Hlavne som si dokázal, že som vo výbornej kondícii, a že forma JE!
K24 - 21.06.2013
Ingrid: Po zaparkovaní auta sme si našli super miesto pod krásnym veľkým orechom s dobrým chládkom. Dohodli sme si komunikáciu tímu s Richardom, upresnili podávanie stravy a pitia. Ako tím sme pripravený spoločne s Richardom prekonať traťový rekord z roku 2012, čo bolo 776,3 km, síce zo zázemia, ale so 100% starostlivosťou.
je 16hod., nachádzame sa v okrajovej časti Brno-Újezd, na štarte vyše 100 pretekárov, teplota vzduchu 34 stupňov, a pripravený na pekelnú K24. Môj tím: Ingrid -pomáha so všetkým čo sa dá, a bratom Vlasto-pomáha ako sa len dá. Podporný tím nechodí autom za mnou, ale sú v stanovenom depe-padocku, kadiaľ pretekári prechádzajú a ich členovia tímu im podávajú vodu-jedlo-úsmevy.
K24 je ultra pretek na 24hodín, organizovaný v docela skromných podmienkach, so snahou si udržať svoju tvár a meno. Na štarte som zaregistroval Mareka Harčaríka, ktorý odjazdil výborné preteky na DOS RAS, a Standu Komárka, ktorý sa minulý rok na tejto trati umiestnil na druhom mieste. Padla 16.hodina, a štart!
Okruh po ktorom sme išli mal oficiálne 28,4km, s malým prevýšením, s troma železničnými prejazdami. Prvé tri okruhy sa išli docela pomalým tempom, takže došlo k dohode s Markom, že to rozbehneme, poprípade sa utrhneme. Samozrejme pri úniku nesmel chýbať Standa.
Ingrid: Toto je odlišný typ pretekov, akých som sa zúčastnila v Richardovom tíme v Rakúsku. Tu jazdí len cyklista a tím mu zabezpečuje „servis“ len počas krátkeho prejazdu. Rýchle podávanie stravy, liekov a pitia. Náročné bolo strážiť si čas prejazdu. Nie vždy mal Richard chuť na jedlo ktoré sme pripravili, ale naše šikovné ručičky a nožičky všetko zvládali pre pohodu a pokoj nášho cyklistu.
Začali sme sa vzdalovať pelotónu, a bolo jasné, že už pôjdeme iba v trojici. Ako som písal na začiatku mal som v pláne vytvoriť trať. rekord, takže tempo muselo byť vysoké a priemerka na kolo ukazovala 35-36km/hod.
Ingrid: Čas bežal a Richardovi to išlo jedna radosť. Vlasto to pomenoval: „ Však nech si jazdí chlapec, keď ho to baví. A o 16,00 sa hlás doma.“
Bohužial pre nás, Standovi odišiel člen tímu, ktorý mu podával občerstvenie, a bol nútený si veci pripravovať sám, s pomocou môjho tímu, za čo Inke a Vlastovi Ďakujem. Standa pri jednom z okruhov povedal, že je to pre neho moc vysoké tempo, a že si pôjde svoje vlastné. Ostali sme s Marekom dvaja, až do ôsmeho okruhu. Tam začal Marek trošku strácať. Opäť naneštastie to nebolo chvíľkové, a Marek začal mať zdravotné problémy so žalúdkom.
Ingrid: Ťažšie pre Richarda to začalo byť po 11 okruhu, kedy odstúpil Marek pre kŕče v žalúdku. Richard bol „sám vojak v poli“, čo v tomto športe nie je nič výnimočné. Myslím si, že vtedy v hlave cyklistu nastupuje ten pomyselný „spoločník“. Vnútorne spolu komunikujú a povzbudzujú sa vzájomne. Sú len sami dvaja, spolu taktizujú a riešia svoju cestu. Tím to nevidí, ale musí dobre počúvať aj malé pokyny, požiadavky jazdca, ale aj jeho poznámky a výčitky, reč jeho tela. Každá maličkosť je dôležitá a berie sa vážne.
Musím priznať, že ja som mal dosť veľkú krízu v šiestej hodine preteku, kedy som začal mať trochu problém so žalúdkom. Pravdepodobne veľká horúčava, nadmerné potenie sa podpísalo na ťažkostiach.
Ingrid: Situácia sa začala meniť prvým zahrmením a zablýskaním. Bohužiaľ sa pridal poriadny dážď a vydržal približne 3 hodiny. Ja som pripravovala stravu v aute, Vlasto chodil podávať Richardovi von. Džentlmeni nevymreli ani tu a baby ako obvykle v „kuchyni“.
V noci nám priala príjemná teplota okolo 18 stupňov, ale čo padalo z oblohy, a čo sa dialo na oblohe, to bolo teda niečo. V podstate som nemusel piť vodu z flaše, lebo to čo pršalo, som docela v pohode popíjal len tak z voleja. Búrka ako z predlohy, kýble vody, hromy blesky, a to sa točilo stále nad našimi hlavami. Len som sa krčil, aby ma nejaký blesk netrafil.
Ingrid: S ránom prichádzajú aj nové požiadavky od Richarda. Šunka a melón. No, čo by som neurobila pre víťaza... Ako tím sme sa ho snažili povzbudzovať aj slovne, úsmevom, potleskom, nakoľko čas jazdy na bicykli bol 17 hodín.
Nad ránom sa počasie umúdrilo, no s pribúdajúcimi hodinami opäť naberalo slnko na intenzite. Opäť nádherných 32st.,a pri každom okruhu som na seba vylial jednu flašu vody a jednu flašu vypil. Koniec pretekov bol moc tvrdý na udržanie koncentrácie vyššieho výkonu pretože bolo jasné, že rekord nedám, a prvé miesto bolo už vo vačku. Kúsal som sa sám do seba, a myslím, že som to dal.
Ingrid: Čas dojazdu do cieľa sa blížil a ja som pripravovala všetky veci. Oblečenie, prezutie, vedro so studenou vodou na nohy, miesto na ležanie, vodu na rýchle schladenie. 0
Cieľ a víťaz v ňom. Aj tentokrát zvíťazila ľudská pokora, disciplína, vytrvalosť, prekonanie seba samého...758 km
Posledné okruhy som išiel na hrane, okruh okolo 50minut. Priemerná rýchlosť za celý pretek sa vyšplhala na 31,6km/hod. Za celý pretek spálených 24.000 kcal hovorí samo za seba, takže žalúdok dostal poriadne na frak. Nakoniec sa mi podarilo nakrúžiť 26 okruhov + nejaké drobné, čo v konečnom výsledku znamenalo 758,6km a prvé miesto medzi mužmi.
Ingrid: Nikdy som sa nezúčastnila cyklistických ultramaratónov. Veľa mi o tom rozprával Richard, videla som videá takých pretekárov v tomto športe ako Jirka Hledík alebo Sváťa Božák. Ale zažiť to naplno, byť v tíme týchto ľudí, je fakt obrovský zážitok, adrenalín, strach a zodpovednosť. Je to vzájomná dôvera, ochota pomáhať a starať sa o niekoho, kto siaha až na dno ľudských síl.
Čo sa odohráva v hlave týchto ľudí vedia len oni sami, ale jedno určite viem. Robia to s obrovskou láskou a chuťou chcieť niečo dokázať.
Ďakujem Richardovi a všetkým ľuďom z tímu, že mi toto umožnili. Verím, že svojím prístupom som sa čiastočne pričinila o jeho víťazstvá v tejto sezóne.
Oba tieto podniky som zašiel s veľmi dobrým výsledkom, a v dobrom svetle som mohol odprezentovať mojich sponzorov /NADress, K&M INNOVATION, KALAS, Spoj Ocel, Stered/ ktorým veľmi Ďakujem. Samozrejme a bez debaty Ďakujem môjmu tímu . Majdžo-Ingrid-Matej-Vlasto-Paťo, či už v Rakúsku, alebo v Brne.
„Keď nevieš kam ideš, nemôžeš sa čudovať, že prídeš niekde inde.“
M. Twain
Autor: Richard Meleg
