.....takto to začalo Celé Vianočné sviatky a nový rok sa u nás v Žiline trávili v pomerne teplom počasí čo nás bikerov/turistov viac ako len trochu trápilo. Určite tak isto aj organizátorov Stupavského zimného preteku. Už od registrácie sme sa tešili na poriadnu zimu, sneh, ľad a hlavne srandu na trati ale nič tomu nenasvedčovalo, že to tak bude. Zázemie pretekov sa tento rok presunulo do Stupavy, čo nás milo potešilo hlavne kvôli dostupnosti od parkoviska. Každý kto sa zúčastnil minulého ročníka na Železnej Studienke určite vie o čom píšem. Chceli sme si chytiť dobré miesto a všetko pekne postíhať, tak štart zo Žiliny bol niečo pred siedmou. Zaparkovali sme na skvelom mieste blízko vyhradeného parkoviska a keď sme si vystúpili, tak nám hneď zmrzol úsmev a nadšenie z tvárí...zima!!! Určite nik z posádky nečakal takú zimu a mrazivý vietor. Hneď sme sa naobliekali a šli sa zaregistrovať. Všetko to prebehlo úplne bezproblémovo a veľmi rýchlo. No teraz nastáva ťažká otázka...Čo na seba??? Priateľka zvolila teplejšiu alternatívu, teda termo prádlo, dres a zimnú cyklobundu ja som bol trošku skeptický voči tomu aby som sa zbytočne neprehrieval, tak som šiel na ľahko. Na vrch dlhé termo, dlhé návleky na ruky, krátky dres a vestu, naspodok len kompresné návleky Eleven, legíny a krátke cyklogate. Prečo legíny? Pretože sú pri bikovaní pohodlné a veľmi dobre hrejú . Už po rozvičovaní sa som premýšľal či si naozaj len nedám na seba aj bundu, pretože zima bola naozaj nepríjemná, nakoniec som si bundu odložil u kamarátky v stánku Eleven, ktorá bola veľmi milá a ochotná mi ju postrážiť kým sa vrátim. Opäť ma lákalo vybrať si nejakú šatku alebo čelenku z ich skvelého výberu, no povedal som si, že nabudúce. Do štartu nám ostávalo ešte asi 15 minút a v úzkom štartovnom koridore sa hromadilo veľmi veľa ľudí, tak nerozcvičený a nevyjazdený sme sa rýchlo premiestnili na štart aby sme si zaistili aspoň ako tak dobré pozície. S mojimi za tento rok celkovo najazdenými 0 kilometrami som si nedával veľmi veľké šance ale celé sviatky som sa udržoval aspoň trošku na turistike, tak som veril v dobrý výsledok. A zrazu to tu bolo, 3,2,1,GO! Štart bol celkom nepríjemný hlavne kvôli úzkemu koridoru a predrať sa nebolo ľahké. Postrehol som aj jeden nepríjemný pád, ktorý nás na moment všetkých zastavil no po chvíli sme sa opäť rozbehli. Po pár metroch som vyšiel na voľnú cestu, zo stoja som dobiehal vedúcich v skupine čo nebolo ľahké. Úvodné kilometre na asfaltke boli pre moje nohy utrpenie ale trať som poznal už z letnej Stupavy, tak neostávalo nič iné len si držať tempo a neopúšťať sa! Prvé kopčeky po panelovej ceste mi ešte viac potvrdili to v čo som nechcel veriť...nevládzem! Moje nohy zažívali peklo no ešte vždy držím tempo. Po nabehnutí do lesa som sa už trochu upokojil z pretekárskeho tempa a začal si užívať prvé singláčiky na jemnom snehovom poprašku. Prebehlo pár minút a uvedomil som si, že šlapem plným tempom po snehu a ľade, nadšene som sa popod zmrznutý nos usmial a pridal do pedálov. Celú trať si poriadne nepamätám, keďže som šiel dve tretiny trate fučajúc a zahľadený na predné koleso. Bratislavské maratóny sa mi páčia hlavne kvôli pozdĺžnym zjazdom a výšľapom a práve preto som šiel naplno, pretože práve zdĺhavé zjazdíky sú mojou obľubou a možno aj výhodou. Celú trať som si naozaj užíval no miestami som váhal či brzdiť alebo nie. Zvažnice boli pokryté snehom, miestami ľadom a nie vždy som si bol istý čo na bielom koberci na mňa číha tak tento krát som si povedal, že pôjdem v zjazdoch opatrnejšie, keďže mi nejde o miesto. Posledných 5 kilometrov som sa snažil došvihnúť maďarského pretekára no boli sme naozaj veľmi vyrovnaný a stále sa za mnou otáčal no celý čas som mu nedal ani len na sekundu dýchať a dupal som za ním čo to dalo. Posledný krkolomný zjazd si veľmi dobre pamätám, tak som šiel opatrnejšie a v jednej technickej zatáčke zaváhal, tak som to využil a obehol ho. Vedel som, že ostáva posledných 300 metrov, tak ma nemôže prešprintovať. Musím zabrať! Po prekonaní potôčika na mňa čakalo nemilé prekvapenie. Na križovatke mi nik neukazoval kam mám ísť, tak som ju prefrčal rovno a zrazu niekto skríkol: “Doľava!“. No to už mi nebolo nič platné, keď sa za mnou maďarský kolega doťahoval a zákrutu ešte ako-tak vytočil. Mne už neostávalo nič iné len brať to športovo a sa snažiť prísť do cieľa nenaštvaný. No mohol to byť krásny záverečný šprint. Moje umiestnenie v kategórii skončilo hlboko na čísle 17. a celkovo 76. z 249 mužov nebolo až tak zlé keďže som asi mesiac vôbec bicykel nevidel. Priateľka celkovo skončila na 6. mieste zo 16 žien a vo svojej kategórii mala byť umiestnená na 4. mieste ale z nepochopiteľných dôvodov ju zaradili do Fatbike kategórie. Celkovo by som pretek hodnotil ako veľmi vydarený a úspešný, to že som nebojoval vo finálnom špurte s maďarským pretekárom ma dosť nahnevalo ale nič to nemení na tom, že som si užil super sobotu so super partiou z klubu bikepoint.sk na Stupavskom Winter Trophy maratóne. Celý čas bol pre nás prichystaný vyhriaty stan pre všetkých zúčastnených, skvelé rizoto a veľmi dobrá kapela. Moderátor vybavil vyhodnocovanie naozaj rýchlo a pri tombole sa postaral o slušnú dávku zábavy. Hlavnú cenu Fatbike Fat Zetor 1.0 som nevyhral no z preteku som si odniesol niečo iné, chrípku. Takže budúci rok za seba hovorím – ÁNO, idem znova. Foto: Rado Dolfik Tilandy, Tomáš Chabada, Tonko Ďurina Autor: Tomáš Chabada
