Asi dva, tri týždne pred termínom 24–hodinovky som sa rozhodol, že natrénované čosi je, psychicky som dostatočne na výške (bol som si vtedy priam istý), aj kolegovia a kolegyne z klubu (sú psychicky naladení mimo extrémnych hodnôt stupnice sebazničenia) idú dvojice či štvorice, prihlásil som sa rovno do kategórie pretekárov s rovnakým hendikepom. Zabudnúc po roku, podobne ako žena po pôrode na bolesť, ktorú to obnáša, myslel som si, že to bude (aj po organizátorom avizovanej zmene trate) ľahšie – no nebolo ... Večer pred pretekom o 22:30 sa mi podarilo celkom zodpovedne zbaliť (druhá najťažšia časť 24 hodinovky, hneď po nočnej sekcii samotných pretekov). Prvýkrát mám na takomto type pretekov podporný tým v počte dvoch členov (manželka + dcéra). Vzhľadom na to z domu vyrážame s minimálnou časovou rezervou, náš príchod na miesto kempu je cca 1 hodinu pred začiatkom (takmer sme zmiatli súperov a chvíľami i sami seba, že vôbec neprídeme). Našťastie sme ešte dokázali zaparkovať pri kolegoch z nášho tímu CK Energia (počuť a vidieť je ich ako zvyčajne už zďaleka – sú už roztrúsení od bufetu až po koniec kempu). Keďže ako skúsený pretekár prichádzam už oblečený v drese, idem sa rovno odprezentovať. Po zvítaní sa s Ľubošom Dupkalom a niektorými organizátormi dostávam tašku so štartovným číslom 4. Po príchode ku kolegom z klubu zisťujem, že sa práve vrátili z bufetu (ale vraj len pivo) a do ruky mi podávajú aj tašku s číslom 2, keďže ma už pred dobrou hodinkou, či dvoma odprezentovali. Rýchlo pozriem, v ktorej taške je toho viac, nechávam si číslo 2 (na rozdiel od Ľuboša si uvedomujem, že som obhajca minuloročného prvenstva J, čiže slušala by mi aj jednotka ... – ale zato zase vybavil počasie a dodržal abecedné poradie). Poskladať bicykel, pohľadať v sprchách zabudnutú fľašu s ionťákom, niečo ešte narýchlo ďobnúť, posledné pokyny podpornému tímu (polovicu aj tak zabudnú), dvojminútové rozjazdenie (až priveľa – jedna z výhod ultramaratónskych pretekov) a hurá na štart. Keďže som nenašiel VIP sektor, staviam sa z päticu pretekárov BK Lipa (zabrali celý prvý rad – som bez štartovej foto L), trochu pokecám s Lacom Brázom a začíname. Už takzvaný zavádzací okruh je celkom svižný, začiatok sa zmenil len minimálne (predĺženie trasy po lúke). Keďže som hardtailista (už aj vekom stredovek), tak po skúsenostiach hlavne z minulého ročníka (ešte týždeň po pretekoch som jazdil celé výjazdy výhradne zo sedla) určujem taktiku, že traverz po lúke a ako na konci okruhu zisťujem, tak aj slučku poza kemp budem musieť jazdiť stoj čo stoj v stoji. Dnes štyri dni po pretekoch môžem povedať, že až na dvojdňovú svalovicu zadnej časti stehien, som bol schopný už v stredu plnohodnotne sedieť na sedadle (bicykla). V ďalšej časti okruhu som organizátorom vďačný, že vynechali kostitras po lúke a zachovali môj obľúbený pekný výšľap na lúky s úžasnými výhľadmi a svižný zjazdík (moja max. 68,4 km/h). Predpokladám, že tí čo sa majú radi menej ako ja, to dávali aj ku 80 km/h. Škoda minulomesačnej veľkej vody a straty mostíka, prudký výšľap v tieni stromov mi v minulých rokoch nevadil a technický singel dole kopcom už vôbec nie – určite ho v budúcnosti (ak sa psychicky vyrovnám s týmto ročníkom a zdravie bude slúžiť) rád vymením za drncanie za kempom. Čo sa týka samotnej taktiky v pretekoch, tá je u mňa vždy rovnaká, 15 – 20 rýchlych okruhov (podľa ich náročnosti a dĺžky) a potom sa uvidí, ako na tom som J. Uvidelo sa, že som na tom celkom dobre, dokonca som mal už aj okruh náskok, keď sa (z môjho pohľadu) celkom rýchlo zotmelo a začala sa (určite nielen pre mňa) najťažšia časť pretekov. Jazdíte a jazdíte a mesiac nie a nie zapadnúť, hviezdy na oblohe, na lúke, červené pred vami unikajú, žltobiele vás chcú zraziť (kto si ešte ako ja pamätá kultový šetrič obrazovky prelet hviezdokopou, vie o čom hovorím). Ružové zore v nedohľadne a zdá sa vám, že dnes je presne ten deň, keď slnko nevyjde (nakoniec vyšlo, ale tá Zornica svietila neskutočne dlho). Z tejto časti pretekov si spomínam len na jeden svetlý okamih – náhradu ionťáku, či vody teplým bujónom). Asi po dvoch hodinách nočnej jazdy som začínal mať problém s intenzitou osvetlenia (predné svetlo cca cca 30%, čelovka úplne že out, po pamäti príchod do kempu, k autu (zamknutému) a tam – nikto. Matne si spomínajúc, že som siluety môjho doprovodu zazrel kdesi pri občestvovačke (ešte že mám periférne videnie, ale bolo ich aj dostatočne počuť) vraciam sa, vytrhávam ich z družného rozhovoru s členkami ostatných podporných tímov, a pri ich nechápavých pohľadoch, že aj v noci môžem okrem ionťáku, či bujónu niečo potrebovať, nachádzajú postupne auto, kľúče a po nejakých minútach aj náhradné batérie a powerbank. Manželku, zodpovednú za odvoz domov, posielame spať a postupne sa aj zvyšok podporného tímu začína vytrácať, najskôr psychicky a potom okolo druhej hodiny po polnoci aj fyzicky. Ešte dnes mám pred očami výraz dcéry (už polroka zarytej bikerky – jeden z mála pozitívnych vplyvov chcenia sa ukázať pred silnejšou polovicou ľudstva), postupne sa provokačne zosúvajúcej do polohy ležmo po každom mojom prejazde depom). Po východe slnka a východe manželky a dcéry z auta konečne naberám odvahu a konzumujem prvé tuhé jedlo (ak nerátam banány a melón) – tresku a jeden rožok (pozn. pre organizátora - zachovať aj do budúcna), dávam ešte nejaký kofeínový povzbudzovák z plechovky (zatiaľ bez zahusťovadla). Ešte kontrola stavu na trati (vraj náskok 3 okruhy). Prvých 300 metrov po opustení depa sa cítim neskutočne plný energie, potom už len plný a len asi druhý (a posledný krát) si dokážem počas pretekov odskočiť na malú (v tom čase asi po 8 l tekutín). Súperi, hlavne Martin Hovanec sa s brieždením patrične prebrali a keďže jazdím už len na zotrvačnosť, postupne znižujú stratu. Veľká ručička hodín sa konečne začína tiež driapať hore kopcom (tiež už oveľa pomalšie ako včera), svetlejšie okamihy na trati však pribúdajú. V každom okruhu stretávam vytrvalú a celkom sympatickú turistku, ktorá ide okruhom v opačnom smere, ako my. Keď ju stretám tretí krát, začínam sa zdraviť, pri piatom minutí jej už tykám (rozdiel vo veku v môj prospech odhadom 1,5 -2 dekády ma hádam oprávňoval). Po miernom zdržaní mojim podporným tímom v depe (z môjho pohľadu netaktickom) ďalšie stretnutie už nebolo ... Rýchle okruhy jazdené Martinom (niektoré rýchlejšie ako včera) ma vyviedli z naivnej predstavy o dlhších oddychových pauzách medzi jednotlivými okruhmi, a že nejakých 50 kôl bude na celkový úspech stačiť. Opak je pravdou. Síce skúsene, maximálne takticky, potláčajúc v duchu hnev nad jeho nezlomnosťou (keď sa míňame, zahrám presvedčivo, že „pohoda“) to musím ťahať až takmer do 11:30, keď už aj on a jeho tím uzná, že organizátor to myslí s ukončením preteku o 12:00 vážne. Je rozhodnuté. Pri slávnostnom nájazde do môjho posledného kola (p ä ť d e s i a t e h o š t v r t é h o – sami vidíte ako je to veľa) ešte posledné pokyny doprovodu (v cieli čakať s dvoma čapovanými pivami už klasickou výživovou hodnotou – vrátane časti tela zodpovednej za psychiku), k tomu vypočutie si poznámok typu „Ironman“, „Šaleňak“, „aj tak mal elektrobike“ a podobne (vybral som tie slušnejšie). Po dojazde odovzdávam bicykel dcére, ktorá neuvedomujúc si, že časomiera ešte funguje, začína na počudovanie všetkých ešte čestné kolo – aj keď ja už (ledva) stojím s dvoma pivami v ruke za cieľovou čiarou (jeden z pokynov splnených podporným tímom priam ukážkovo). Rýchla sprcha, niečo pod zub a vyhlásenie výsledkov. Potešil titul majstra, aj celkové víťazstvo (ešte že profíci boli na MS v Taliansku). Pri návrate z pódia ma trochu prefúklo, pretože som po predvlaňajšej skúsenosti šiel na stupne naľahko – očakával som (a určite nielen ja) obdržanie ešte jednej vrstvy oblečenia (už to zľudovelo pod názvom „majstrovský dres“). Po krátkej (a neúspešnej) reklamácii a následným nie celkom presvedčivým výhovorkám J, ako „prekaučovali sme to“, „SZC zaváhal“ a pod., sa šéforganizátor sám ponúkol, že to ešte (dúfam v dohľadnom čase) vybaví J. Predsa len, obliecť si ho z času na čas v nedeľu popoludní (zvyčajne je najviac ľudí) na cyklochodník ... Medaila je medaila (aj Sagan zvykne mať tu istú), ale predsa len pri jazde bicyklom trocha odiera rebrá. Na záver veľká vďaka môjmu tímu (manželke Martine a dcére Natálii), organizátorom a hlavne Ľubošovi Dupkalovi za perfektnú organizáciu podujatia a dúfam, že sa mu podarí posunúť ho na európsku a časom možno aj na svetovú úroveň. Nejaké výhrady som počul na občerstvovačku (vraj malý výber) – že boli pretekári (možno len doprovod) zvyknutí na väčší. Mne zvyčajne stačí banán, melón (ten sme si vraj požičali, ale vracať som nemusel ...), ionťák a hlavne bujón. Treska, ako bonus bola super. Oceňujem dosiahnuté výkony súperov (aby som nebol pokrytec, hlavne keď sú aspoň o trošku slabšie ako môj J), gratulujem víťazom a medailistom všetkých kategórií a hlavne obdivujem sólo jazdkyne, predovšetkým tie, ktoré dokázali jazdiť nonstop bez nočnej prestávky. Ak sa nič nepredvídané nestane, vidíme sa o rok (doprovodný tím melie niečo o vyšších ambíciách, ale jazdiť mám vraj aj naďalej len ja L). Ps: aby som nekončil smutným emotikonom, vďaka aj všetkým fotografom. Dokázali robiť fotografie (v mojom prípade užívateľ skicool) jednak zvyšujúce sebavedomie, plné úsilia o dobrý športový výkon, či vyložene spoločensko – umelecké J. Autor: Peter Benko Foto: Mirko Tigeragon Hráček, Vlado Skull Štrbo,
