24-ka je jedinečný orgán v bikovom tele ....... Opäť zas raz niečo skončilo a sezóna je za nami. Aj tak by sa dalo povedať o tých bikeroch, ktorí si zamilovali 24-ky a nieje ich málo. DEMA ČESKOSLOVENSKÝ SERIÁL 24 HODÍN MTB sa tento rok potuloval po Československu a ja spolu s ním. Organizátori v Jihlave, Liberci, Bystřičke a v Rajeckých Tepliciach Poluvsí si pripravili na všetkých nás rôznorodé trate a tento rok aj bezchybné počasie, Snáď len ako je dobrým zvykom u nás v Žiline opäť riadne úpeky. Ale poďme pekne po poriadku. Koniec mája je už druhým rokom pre mňa a mojich priateľov jasné, že sa vydáme na cestu do Jihlavy. Aj tento rok som sa tešil na trať, ktorá doznala drobné, ale za to veľmi príjemné zmeny. Túto trať mám inak najradšej kvôli jej rôznorodosti, aj keď ako sa hovorí všetky trate majú niečo do seba :-) V Jihlave nájdete naozaj všetko od singláčov, cez šutolinu, ťažké výjazdy, prejazdy starým mestom /dlažobné kocky/ a jediné čo ma neoslovilo bol zjazd po schodoch a keďže som bábovka tak som to nedal. Ešte keby nás pustili cez ZOO tak by tam bolo naozaj všetko dokonalé. Super zázemie, vynikajúca občerstvovačka a všetko čo k 24-ke patrí. Vďaka za krásny víkend. Liberec pre mňa bola veľká neznáma, o ktorej som počul toľko pozitívneho a preto som sa v druhom júnovom týždni vydal aj s partiou na preskúmanie situácie a odjazdenie si nejakého toho kolečka aj tu. Liberec svojím 18. ročníkom potvrdil skúsenú Těžkú pohodu a v areáli vo Vestci sa rozlúčili naozaj ako sa patrí. Trať aké obľubujem 1/2 cca do kopca a druhá časť zjazdy singláče a rýchly povrch Vás stále núti neubrať ani na sekundu z pozornosti. Proste Liberec parádna trať aj zázemie. Chýri o tom, že v Liberci je Ťežká pohoda nesklamali a tak ďalší už druhý víkend samá pohoda, aj keď sklamali v zjazde svetlá a ja som si dal žihľavový kúpeľ a ktomu aj pár odrenín, ale to patrí k tomu.... Diel tretí Bystřička. Tento rok bez jej hlavného organizátora a zakladateľa Zbyňka Fojtička  a jeho pravej ruky "Ruďocha", ktorí sa práve v termíne 24-ky túlali so Sváťom Božákom po Amerike na RAAM-e, ktorý nakoniec Sváťo úspešne zdolal ako vôbec prvý Čech či Slovák... Veliká gratulácia Sváťovi a celému doprovodnému teamu. Ale poďme k samotnej 24-ke v Bystřičce. Pre mňa viac ako domáce podujatie, kde som z 24-kami začínal a kde je to naozaj vždy a za každého počasia o veľkej pohode. Tu je to vždy tá pravá 24-ka... Keď hovorím pravá tak myslím naozaj pravá. Tu stretnem vždy veľa priateľov a vládne tu akási domáca atmosféra, kde najväčším nebezpečenstvom je SLIVOVICA a preto kto prežije piatok bez ujmy je v sobotu vysmiaty. Ešte sa mi to za tie štyri roky čo sem chodím nepodarilo :-) Ale nevadí o rok budem opäť bojovať.  Čo sa týka trate v Bystričce tak je jazdivá až na prvý stupák, ktorý som každé kolo preklínal a nie len ja. Inak pridaný úsek, ktorý organizátori vložili tento rok sa mne osobne veľmi páčil. No a pred koncom okruhu parádny singláč, lúka a depo.... Krásne prostredie dotvára celú atmosféru a tento rok aj počasie na 1*....A na okraj len toľko, že Ivan so Samom odviedli aj bez prítomnosti otca akcie Zbynďa super robotu a dokázali vybaviť aj počasie za čom im veľká vďaka! A FRGÁLE na občerstvovačke sú najsamlepšie na svete!!! No a nakoniec ostal náš posledný ako inak pekelný 24-kovi očistec. Zázemie som vyberal ja a aj vzhľadom k tomu, že moji, naši cezhraniční priatelia majú radi výhľady na peknú Slovenskú krajinu tak prst padol na Poluvsie. Trať naordinoval Peťo Bugáň a vybral dobre pri čom mu asistoval Čečo. My len dúfame, že sa Vám u nás páčilo a, že ste si okrem horúčavy a piatkovej extra búrky odviezli aj pekné zážitky. Rád by som na tomto mieste poďakoval spoločnosti DEMA Senica za podporu celého seriálu a všetkým zúčastneným za super športové výsledky a vytvorenie neopakovateľnej atmosféry, ktorú majú len 24-ky :-) Každý kto sa zúčastnil na niektorej z týchto akcii musí potvrdiť, že 24-ka je jedinečný orgán v bikovom tele.......   Výsledky seriálu: http://24hod.sportsoft.cz/2012/   A nejaká ta fotka z Poluvsia , Jihlavy, Bystřičky, a Libereca   Teším sa o rok opäť na 24-kách.   Autor: Luboš Terry Dupkala

Tento víkend sa v areály lyžiarského strediska vo Valčianskej doline uskutočnili majstrovstvá Slovenska v Cross Country. Na technickynáročnej trati si tituly v najsledovanejších kategóriach odniesli Janka Števková a Michal Lámi Muži Elite: 1. Michal Lami (Jump Sportklub Košice) 1:36:17 h 2. Martin Haring (BK Ban. Bystrica) 1:37:39 3. Milan Barényi (KCK Oslany) 1:40:26   Ženy Elite: 1. Janka Števková (Epic Dohňany) 1:34:29 h 2. Michaela Maláriková (Ski bike Bratislava) 1:56:01 3. Elena Ondášová (Novatec) - 1 kolo Kompletné výsledky...   AUTOR+FOTO: Luboš Dupkala FOTOGALÉRIA

Propozice IX. ročník závodu horských kol pod záštitou radního Zlínského kraje Mgr. Josefa Slováka a starosty obce Rusava Bohumila Škarpicha. TERMÍN: 18. 8. 2012 POŘADATEL: SK Rusava TRASA: 50 km, převýšení 1150 m START: Rusava, základní škola, 12.00 CIL: Areál SK RusavaČasový limit: 5hod. (17.00) KATEGORIE Junioři 15 - 18 let Muži 19 - 29 let Muži 30 - 39 let Muži 40 - 49 let Muži 50 - 59 let Muži 60 a více let Juniorky 15 - 18 let Ženy G 19 - 39 let Ženy H 40 a více let Tandemy ROZHODUJE ROK NAROZENÍ STARTOVNÉ 390,- Kč (při přihlášení a zaplacení do 10. 8. 2012) 450,- Kč (na místě) Tandem: 500,- Kč 2 občerstvovací stanice, jídlo v cíli tričko s logem závodu (při úhradě startovného do 31. 7. 2012) měření času ChampionChip, tombolu startovních čísel zdravotní a pořadatelskou službu, lístek na večerní program ZPŮSOB ÚHRADY STARTOVNÉHO Na účet České spořitelny, číslo účtu: 1481000339/0800, variabilní symbol: rodné čísloV hotovosti u pokladny některé pobočky České spořitelnyPoštovní poukázkou A-V na adresu:SK RUSAVA, Vladan Daněk, Rusava 193768 61 Bystřice pod HostýnemOriginál dokladu o zaplacení vezměte s sebou pro případ reklamace. PREZENTACE Areál SK Rusava, fotbalové hřiště 17. 8. 2012 od 16.00 do 21.00 hod. 18. 8. 2012 od 07.00 do 10.00 hod. INFORMACE mobil: 608 258 695, 603 580 251 e-mail: vladan.danek@seznam.cz Do závodu je možné se přihlásit i na místě v den startu do 10.00 hod. DOPROVODNÝ PROGRAM Odpoledne: Dětská cyklo škola 20.00 hod. koupaliště Rusava - KOSOVCI + DJ Radek Bližšie informácie na: http://www.rusavska50ka.com/propozice ZDROJ: http://www.rusavska50ka.com/propozice

Salzkammergut, po slovensky Soľná komora, je malebná oblasť v Hornom Rakúsku. Z troch strán je lemovaná horskými masívmi. Na východe Totes Gebirge, na juhu Dachstein a Tennengebirge, na západe Berchtesgadenské Alpy. Spolu s mnohými jazerami, nad ktorými drží stráž mohutný Dachstein, tvorí pestrí celok, ktorý bol v roku 1997 zaradený do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Posledný víkend sa v tejto oblasti, konkrétne v meste Bad Goisern konal už 15. ročník najťažšieho maratónu v Európe – Salzkammergut Trophy. Prívlastok „najťažší“ si tento maratón získal vďaka kráľovskej „A-Strecke“ dlhej 211 km s prevýšením viac ako 7000 metrov. Po predchádzajúcich dvoch štartoch na „krátkej“ 119 km dlhej béčkovej trase som sa tento rok odhodlal odštartovať na Áčku aj ja. Predpoveď počasia na víkend nebola práve najpriaznivejšia. V piatok nám celú cestu do Rakúska pršalo a dážď neustal ani po príjazde do Bad Goisernu. Ale akoby zázrakom po tom ako sme sa ubytovali a odbavili si registráciu sa obloha vyjasnila a podvečer sme stihli ešte krátky výlet na Ewige Wand – najznámejšie miesto trasy maratónu. Večer som ešte absolvoval príjemnú večeru v spoločnosti osobností ako Roberto Heras, Andy Goldberger či Bart Brentjens a potom mi neostávalo už nič iné ako sa psychicky pripraviť na skoré ranné vstávanie a drinu čo mala prísť na druhý deň. O 4 ráno prišiel krutý budíček (dokonca už 2 deň po sebe) a tuhé rozmýšľanie, že prečo to ja vôbec robím. Odpoveď som hľadal márne, ale napriek tomu som sa obliekol, naraňajkoval a pred 5 zamieril na štart. To už v štartovom koridore stepovalo hádam 300 podobne trafených ľudí ako som ja. Zaradil som sa poslušne na koniec zástupu a stále trochu prispatý som čakal na štartový pokyn. Ten prišiel presne o 5 hodine. Po prvých stovkách metrov sme začali stúpať do prvého 10 kilometrov dlhého stúpania s prevýšením takmer 900 metrov. Ku koncu stúpania sa nám naskytol krásny pohľad na Hallstadský ľadovec pod Dachsteinom, ktorý bol nasvietený vychádzajúcim slnkom. To boli asi jediné slnečné lúče, čo sme mohli za celý deň vidieť. Na začiatku sa mi nešlo moc dobre, ale po 40 kilometroch som sa dostal do dobrého rytmu. Niekto by si mohol myslieť, že som trošku trafený, ale stúpania ma začali vážne baviť. Kilometre začali pekne odsýpať a zvykol som si na stereotyp: tiahle stúpanie – pekný zjazd – občerstvovačka a tak stále dokola. Celkovo bolo na dlhej trati 14 občerstvovačiek a na každej som sa na chvíľku zastavil. Takýto luxus si moc na klasických maratónoch dovoliť nemôžem. Sortiment na každej občerstvovačke bol ako na kráľovskej hostine. Na pitie na výber ionťák, cola, Red Bull, radler, čaj, voda a na jedenie od tyčiniek, cez ovocie a koláče po rôzne syry, salámy a klobásky. Úseky na áčkovej trati, ktoré sú navyše oproti éčku stáli za to. Niekoľko krásnych technických zjazdov, niektoré z nich až na hranici toho čo dokážem dať na bajku, krásne výhľady na skalné masívy a jazerá, neuveriteľné panorámy. Skrátka niečo, čo ma presvedčilo o tom, že ak budem zase raz štartovať na Trophy, tak to bude jedine na A-Strecke a to aj v tom prípade, že by som to mal v polovici zabaliť. Po zhruba 50 kilometroch som sa pred sebou zbadal kamaráta Imra, spolu sme prešli niekoľko kilometrov. Po jednej občerstvovačke mu ale akosi nezapasovala strava a v nasledovnom stúpaní som mu ušiel. Po zhruba 130 kilometroch prišiel posledný zjazd pred napojením sa na béčkovu trasu. No a ten zjazd bol rozhodne nezabudnuteľný. Bolo to to najnáročnejšie čo som v živote na maratóne zjazdoval. Najťažší zjazd čo sa ide na Horalovi je len slabí odvar toho čo bolo toto. Na občerstvovačku pod kopcom som prišiel doslova s kŕčmi v rukách a bez citu v nich. Pri pohľade späť na kopec som si všimol záchranársky vrtuľník, ktorý už v závese pod sebou odvážal nejakého nešťastníka, ktorému asi ten zjazd moc nevydal. Záchranárske zabezpečenie maratónu si bohužiaľ vyskúšal na svojej koži aj Terry. Našťastie sa mu ale nič vážnejšie nestalo a mohol nám porozprávať svoje zážitky z jazdy sanitkou a rakúskeho zdravotníctva. Podľa predpovede počasia malo po obede začať pršať. Predpoveď bohužiaľ vyšla a okolo 2 sa spustil intenzívny lejak, ktorý s krátkymi prestávkami trval až do večera. Po rýchlych 20 kilometroch okolo Hallstadského jazera nasledovala najťažšia pasáž maratónu, ktorou je známe stúpanie na Salzberg, kde maximálny sklon dosahuje úctihodných 36°. Po 150 km v nohách som dostal od Salzbergu riadnu facku a následne mi stúpanie na Rossalm uštedrilo K.O. Vytrápil som sa tu statočne, ale pri pohľade na bajkerov okolo mňa bolo jasné, že nie som jediný, čo má už riadne nakúpené. Riadne peklo som si odtrpel aj v zjazde z Rossalmu ku Gosauskému jazeru. Do nitky premočený som v 10 km dlhom zjazde vymrzol na kosť. Prsty na rukách a nohách som si takmer necítil. Zachránil ma až horúci čaj na občerstvovačke v Gosau a posledné dlhé stúpanie, kde som sa opäť zahrial. V poslednom dlhom stúpaní sa mi nohy zase celkom rozbehli a ani som sa nenazdal, prišiel posledný dlhý zjazd a potom už len rýchle pasáže prevažne po asfalte. Posledné kilometre už odsýpali rýchlo a po 13 hodinách a 29 minútach som sa dostal konečne do cieľa. Tesne po príjazde do cieľa som si povedal, že už nikdy viac. S odstupom pár dní mi ale niečo hlboko vo mne hovorí, že o rok sa vidíme o 5 ráno opäť na štarte v Bad Goiserne. Autor: Juraj Meliš Foto: Juraj Meliš

Všetko sa to začalo pred rokom. Ani neviem ako, ale s kamošom Lacom z Košíc sme sa rozhodli, že pôjdeme skúsiť nejaký maratón za hranice, konkrétne rakúsku „Salzku“. Nápad vyliezol pravdepodobne z jeho hlavy, nakoľko obchádzal všetky maratóny slovenskej série a ja som mu takto pomohol znížiť náklady na dopravu. Pamätám si, ako sme bývali v stanovom kempe na miestnom futbalovom ihrisku a ako sme v rámci nasávania atmosféry vstávali okolo pol piatej ráno, aby sme si pozreli štart mimozemšťanov na dlhej „A-strecke“. Vtedy som nechápal, ako niekto môže na jeden záťah odbajkovať viac ako 200 km a nastúpať pri tom vyše 7000 metrov. S istotou som však vedel, že by som si to niekedy chcel vyskúšať, chcel by som zažiť tú elektrizujúcu atmosféru na štarte o piatej ráno a chcel by som patriť do „klubu psychopatov“, pri pohľade na ktorých väčšina bikerov len neveriacky krúti hlavou. S Lacom sme vtedy štartovali na 120 kilometrovej trase s tým, že to snáď do 12 hodín stihneme. Vedľa nás mali postavený stan dvaja borci z Brna, ktorý sa pokúšali o A-strecke už po tretí krát a keď zistili, že ideme Béčko, len poznamenali: „...kvôli krátkej sa sem neoplatí taký kus trepať..“. Pozreli sme na seba a naše sebavedomie trochu pokleslo. V živote som nešiel taký dlhý maratón a pre týchto maníkov to je „krátka“? Tak či tak, obaja sme to zvládli, perfektne sme sa zabavili, povozili sa v krásnom prostredí a ja som už vtedy po ceste domov vedel, že sa na Salzku buď nevrátim, alebo to bude práve na dlhú trať. S Lacom sme sa zhodli, že na B-čku je to síce pekné, ale kvôli vozeniu sa po širokánskych šotolinových a asfaltových zvážniciach sa neoplatí vyvaliť toľko peňazí aj na ďalší rok. Z tohto hľadiska už bola pre mňa B-strecke nezaujímavá... Je 14.júl 2012, 4 hodiny ráno a v izbe zvoní niekoho budík. Spal som zle, niekoľko krát som sa v noci zobudil a je mi jasné, že je to kvôli červenému číslu na mojom biku. Viem už síce, že odjazdiť 200 km na biku nie je až taký problém, problém však budú robiť nastúpané metre a hlavne časové limity. Tie mi robia najväčšie obavy. Na A-čko som sa síce prihlásil, ale tréning sa nekonal. Lenivosť je sviňa. Po niekoľkých rokoch si tak pripomínam, ako som sa cítil pred úplne prvým maratónom – nervózny ako pes. Už len pri obliekaní mám tep niekde vo vesmíre a ani raňajky mi moc nechutia. Kvôli tomu som však do Bad Goisernu neprišiel a tak sa radšej sústreďujem na dilemu, čo si obliecť. Predpoveď počasia je jasná – úpal dnes nikto nedostane, má byť chladno a bude pršať. O necelú hodinu už stojíme na štarte. Atmosféra taká, akú si pamätám z minulého ročníka, len tentokrát stojíme na opačnej strane oplotenia. Nervozita je preč, ideme sa bicyklovať! Už sa teším na tie technické pasáže, ktoré mi skúsenejší kolegovia toľkokrát spomínali... :-) Prvých niekoľko kilometrov už poznám a preto beriem úvodný kopček ako rozcvičku.. Aspoň tie výškové metre rýchlejšie ubúdajú a netrapošíme tu po rovinke. Sme predsa v Alpách, nie? :-) Po prejazde fotogenickej Ewige Wand a Bad Goisernu vchádzame do druhého koliečka, kde na nás v profile čaká solídne zubatá pilka. Je to stále nejakých 500-600 metrov hore dolu, ale vôbec mi to nevadí. Na rozdiel od kratšej trasy sa tu skutočne jazdí po technických pasážach a človek sa môže kochať nádhernou prírodou. Po preteku sme sa viacerí zhodli, že aj keby človek po prvej polovičke odstúpil, stále to stojí za to. Už viem, prečo sa sem borci vracajú - kvôli prírode, akú doma nemáme a zábave, ktorú táto trasa poskytuje... Po niekoľkých hodinách sa prvý krát stretávam s pretekármi z kratšej trasy a je to zvláštny pocit. Cítim sa, ako keby som mal lepkavé kolesá. Všetci okolo mňa fičia ako na drogách a ja sa len pomaličky suniem vpred. Asi to je tým, že štartovali o 5 hodín neskôr. Napriek tomu sa mi ide pocitovo skvele a nevadí mi ani dážď, ktorý prichádza nejakú pol hodinku po dvanástej. Síce ma to spomaľuje v zjazdoch (fŕkajúci sajrajt do ksichtu však poteší každého bikera, všakže?), ale zatiaľ mi nie je zima. To sa už čoskoro zmení a do pláštenky ma bude musieť zazipsovať jeden z organizátorov na občerstvovačke, pretože nebudem mať v rukách žiaden cit.. Po približne desiatich hodinách na biku narážam na dlho očakávaný problém – časové limity. Ten na stom kilometri je síce ešte v pohode a s prehľadom, nasledujúci, na približne 135. km, je však už solídna tesnotka a všetkých borcov idúcich po mne organizátori sťahujú z trate. Stihol som to o nejaké 2-3 minútky a začína mi docvakávať, že dnes dostanem stopku na 180. kilometri. Časové limity sú totiž čím ďalej tým náročnejšie a ja nemám vo zvyku pri narastajúcej únave zrýchľovať. Prichádzam na občerstvovačku pri jazere a našťastie tam stretávam dvoch borcov z Čiech, ktorí majú správnu teóriu: „Kým mi nikto neodcvakne čip, idem ďalej..“ V najbližších 2 hodinách počas stúpania na Salzberg a Rossalm ich niekoľkokrát preklínam. Už minulý rok sa mi stúpanie na spomínaný Salzberg zdalo nechutné, dnes to však považujem za čistú zvrátenosť a týranie ľudí. So 150 km v nohách najskôr vytlačiť bike do odporne strmého kopca (nie, 35 percentné stúpanie naozaj nedokážem vyšliapať na biku), aby sme hneď na to nastúpané metre zahodili v prudkom padáku po zvážnici. Toto stúpanie definitívne rozhodlo, že najbližší limit nestihnem. Na spomínanú kontrolu som dofrčal s asi 40 minútovým meškaním a tak som sa ani nesnažil protestovať, keď mi rakúsky šuhaj odcvakával čip z biku. Protestoval som až v momente, keď chcel naložiť môjho tátoša na nejaké auto a doviezť ma do cieľa. To by mi moja športová hrdosť neodpustila a tak som do Bad Goisernu dofrčal aspoň po asfalte. Posledný väčší kopec som tak obišiel a v cieli som bol chvíľku pred deviatou. Aj napriek absencii finisherského titulu som rád, že som sa o to aspoň pokúsil a hlavne to v zdraví prežil a zabavil sa. Laco je makač a dal to. Gratulácia. O rok snáď opäť na štarte. A hádam už aj čo-to potrénujem...  Autor: Martin Vaško Foto: bikepoint.sk

Ondřej Fojtík (Toyota Dolák MTB) vyhrál nejtežší maraton v Evropě Salzkammergut Trophy s parametry 211 kilometrů a převýšení přes 7000 m! Po Tomáši Trunschkovi se tak stal druhým českým bikerem, který se v Bad Goisernu mohl radovat z vítězství v nejdelším verzi. Ondřej tak potvrdil roli jednoho z favoritů a porazil jak olympijského vítěze Barta Brentjense (Milka Superior), tak čtyřnásobného mistra Německa v maratonu Maxe Friedricha (Ergon 24h Racing Team). V deštivém počasí strávil na kole 10 hodin a rovných 37 minut! Druhý Bart Brentjens zaostal za českým bikerem o 7 minut a 17 sekund. Třetí Max Friederich ztratil 9:54 minuty. Čtvrtý v cíli byl další Čech Tomáš Kozák, ten přijel s šestapadesáti minutovou ztrátou na vítěze! Mistrovskou verzi 119,5 kilometru dlouhou trať vyhrál domácí biker, šestý muž z Olympijských her v Pekingu Christoph Soukup (HiTec). Výsledky muži 211 km: 1. Ondřej Fojtík (Toyota Dolák) 10:37:00 hod. 2. Bart Brentjens (NED, Milka Superior) +7:14 3. Max Friedrich (GER, Ergon 24h) +9:54 4. Tomáš Kozák (Focus Rapiro) +55:58 5. Christoph Giestheuer (AUT, Trek Mountainbiker.at) +56:24   Výsledky ženy 211 km: 1. Natascha Binder (GER, Felt Ötztal X-Bionic) 14:06:18 hod.   Výsledky muži 119 km: 1. Christoph Soukup (AUT, Hitec) 4:59:56 hod. 2. Jukka Vastaranta (FIN, Trek Cingolani) +7:43 3. Hermann Pernsteiner (AUT, Rad.Sport.Szene) +10:30   Výsledky ženy 119 km: 1. Barbara Kaltenhauser (GER, Corratec) 6:21:11 hod.   Slovenský bikeri obsadili na najdlhšej strecke A nasledovne poradie...A do prvej stovky sa dostali hneď štyria!   41. Tomáš Dediský 12:46:04 45. Martin Belas 12:49:00 75. Juraj Meliš 13:29:10 83. Martin Imrich 13:34:48   Ostatné výsledky najdete TU   ZDROJ: http://mtbs.cz

8. ročník vytrvalostného preteku horských bicyklov v oblasti Málinskej priehrady a Stolických vrchov. Maratón bude súčasťou nasledujúcich sérií: Cyklomaratónska  séria 2012: Medzinárodná séria 14 MTB pretekov Slovenský pohár: Séria pretekov s licenciou SZC. Usporiadateľ: Obec Málinec, Mikroregión Hornohrad Termín a štart: SOBOTA 28.7.2012 10,00 hod. - dlhá trať- kategórie MD,SD,VD,ŽD, SP muži a ženy 11,00 hod. - krátka trať - kategórie MK,SK,VK,ŽK,DK,LK,KaK,JrK,KtK,W2K, SP juniori a juniorky 11,20 hod. - hobby trať - kategórie HM,HŽ, RD Miesto štartu a cieľa: Obec Málinec okr. Poltár   - futbalový štadión Dĺžka trate: Maratón - 75 km, celkové prevýšenie cca 2600m   ( 1 okruh ) Polmaratón - 50 km, celkové prevýšenie  cca 1600m ( 1 okruh ) Hobby a RD - 17 km, celkové prevýšenie cca 200 m Prihlášky: cez ON-LINE prihlasovací systém na www.cyklo.sao-tatry.sk Štartovné: 13 eur  prihlásení a zaplatení do 30.6.2012 15 eur prihlásení  a zaplatení do 20.7. 2012 17  eur  pri platbe po 20.7.2012 a pri prezentácii bez suveníru      Kategórie: MD- muži 19-39 rokov  ( maratón) SD – muži seniori 40-49 rokov (maratón) VD-  muži veteráni  50 - 59 rokov ( maratón) ŽD-  ženy od 19 –bez rozdielu veku (maratón) MK – muži 19-39 rokov ( polmaratón) SK – muži seniori 40-49 rokov (polmaratón) VK- muži veteráni  50 - 59 rokov ( polmaratón) ŽK- ženy 19-39 rokov (polmaratón) DK- ženy dámy  40-49 rokov (polmaratón) LK- ženy Ladies nad 50 rokov (polmaratón) KJK- dievčatá  15 –18 rokov (polmaratón) KtK- kadeti  15 -16 rokov (polmaratón) JrK- juniori 17 - 18 rokov (polmaratón) W2K- muži veteráni nad 60 rokov (polmaratón) HM – hobby muži bez rozdielu veku  17 km HŽ – hobby ženy bez rozdielu veku    17 km RD – rod. družstvo 17 km (rodič+dieťa, manželia, súrodenci, pokrvní príbuzní) Slovenský pohár (SP): Muži nad 19rokov, dlhá trať Ženy nad 19 rokov, dlhá trať Juniori do 18 rokov, krátka trať Juniorky do 18 rokov, krátka trať Pretekári mladší ako 18 rokov môžu štartovať len s písomným súhlasom zákonného zástupcu.   Bližšie informácie na http://www.hornohradsky.estranky.sk/ ZDROJ: http://www.hornohradsky.estranky.sk/

Na svoju prvú 24 hodinovku som išiel s heslom PREŽIŤ A UŽIŤ. Plán som mal jednoduchý. V sobotu budem krútiť čo to pôjde,v noci dám jeden dva okruhy pre atmosféru, v nedeľu uvidím a aspoň 150 km. Všetko ale podľa plánu nebolo... Po tropických teplotách po tri večery pred sobotou v Poluvsi a nielen tam riadne pršalo, hrmelo, blýskalo sa a fúkal vietor až tak, že lietali stany a prístrešky niektorým čo prišli do kempu v piatok. Ja s troma kamarátm "priateľmi destilovaného ovocia" som došiel do Rajeckých Teplíc-Poluvsia v sobotu ráno keďže z Martina to nie je ďaleko. Rozhodli sme sa že budeme štartovať každý sám v kategórii jednotlivcov. Po príchode do kempu na rezervované miesta sme sa išli prezentovať. Prezentácia prebehla v priateľskej atmosfére tak ako aj celý pretek jediného 24 hodinového závodu na Slovensku. Do 11-tej hodiny sme postavili stany a altánok, pripravili bicykle a šli sme na poučenie ohľadom pravidiel 24 hodinového preteku. Presne o 12-tej hodine bol štart systémom Le-Mans. Bicykle sú odstavené na štartovnej čiare a pretekári ku ním musia prebehnúť pár desiatok metrov. Ja som sa nejako v behu netrhal a v pokoji som si došiel po bike. Veď cieľ ma čakal za 24 hodín! Prvý okruh, ktorý mal aj s prejazdom cez depo cca.10km,som si dal ako poznávací s plánom ďalej zrýchľovať. V kľude doma po pretekoch na nete som prišiel na to že prvé kolo som mal najrýchlejšie :-). Trať bola pekná, prevýšenie na jeden okruh bol cca.200 m. Po štarte sa chvíľu stúpalo po lúke, nasledoval dlhý zjazd tiež po lúke, kde nebola problém 50km rýchlosť. Po prejazde cez mostík nasledoval prudký výšlap (kde aspoň u mňa prišiel na rad najmenší prevodník), cez ktorý sa krútilo stále mierne do kopca po lúkach, kde slnko pieklo ako divé a nedalo sa ani dýchať. Trocha úľavy nastalo až po príjazde do lesa, kde sa sklon terénu nezmenil ale aspoň bol tieň. V príjemnom chládku pár krát hore dole po koreňoch, pomedzi kaluže, nasledoval prudší rozbahnený zjazd, ktorý ale našťastie po prejazde viacerých pretekárov sa postupne vyjazdil. V diaľke už bolo počuť hudbu z kempu a po prejazde cez lúku, na ktorej boli dve veľké vlny bol už záverečný zjazd cez kemp do ďalšieho kola. Trať bola super značená, cyklopozitívni organizátori sa starali o jej bezpečnosť 24 hodín. Pôvodne som mal v pláne dopĺňať ionťák alebo vodu každé druhé kolo, ale jeden bidon mi vydržal ani nie na jedno kolo, tak som na občerstvovačke, ktorá bola dobré zásobená 24 hodín s milou a ochotnou obsluhou stál každý prejazd cez kemp. V sobotu do zotmenia som dal 10 kôl s viacerými prestávkami s tým, že keď bude tma pôjdem na trať znova. O 21.hod sa začalo blískať a hrmieť po okolitých kopcoch, ale našťastie dážď obišiel celú trať a kemp. Len vtedy sa mi už prestalo chcieť ísťdo tej tmy a keď som si predstavil ten zjazdík v lese po tme s ktorým som mal problém aj za svetla tak som radšej šiel do sprchy a potom som vegetil pred stanom s kamarátmi. O polnoci bol ohňostroj po ktorom som zaliezol do stanu spať. O 6:40 ma zobudilo svetlo, vrava a zvuky prechádzajúcich bicyklov okolo stanu. Ráno som zistil, že mám na pravej ruke priesil asi od neustáleho radenia a ledva hýbem viacerými prstami :-). Moc sa mi nechcelo na trať ale nejako som sa premohol a pred 8-mou hodinou som už zas prechádzal cez štart. Prvé dva okruhy boli super. Na lúkach ešte slnko nepieklo a pofukoval príjemný vetrík. V kempe, keď som trochu raňajkoval preberali kamaráti, ani neviem prečo, to či je číslo 13 šťastné či nešťastné. Neskôr som prišiel na to , že pre mňa nešťastné. V 13 kole som sa totiž zapichol predným kolesom v zjazde v lese a preletel som cez riadidla. Našťastie zas len s nejakými modrinami po nohách. Každý okruh som bol unavenejší a každý zjazd som tadiaľ chodil rýchlejšie až som na to doplatil. Posledné dve kolá som si už veru dával bacha a šiel tadiaľ opatrnejšie :-). Po 15 kolách (150 km) a prejazde cieľom som už do ďalšieho nešiel, lebo by som ho do 12:00 nedošiel a tak som si poslednú pol hodinku užíval pri stane a sledoval pretekárov, ktorí postupne prichádzali do cieľa. Po hodinke nasledovalo vyhlásenie výsledkov, pred ktorými sme zbalili stany, spáchali hygienu a najedli sa. Klobúk dole pred všetkými ktorý jazdili v kuse 24 hodín. Víťaz v mojej kategórii Rasťo Balko najazdil 370 km! Svoju prvú 24 hodinovku hodnotím kladne. PREŽIL A UŽIL som si ju. Len podľa plánu mi ta jazda v noci nejak nevišla. Ak pôjdem za rok zas na trať, tak už určite nejaký ten kilometer v noci za pomoci svetiel prejdem... Autor: Milan Majtán Foto: bikepoint.sk

Zostrih z 3.ročníku 24 hodinového ultramaratónu prvého na Slovensku. DEMA Československý seriál 24 hodín MTB Rajecké Teplice - Poluvsie (horská chata) 7.7. - 8.7.     Autor: tigeragon Foto: tigeragon

Všetkým priaznivcom MTB ale aj bežcom dávame do pozornosti super akciu, ktorá sa koná už 28-29.7. v Stupave a Bratislave. Všetky informácie o podujatí INTERSPORT MTB TROPHY najdete na: http://www.stupavskymaraton.sk/letny-maraton-2012/propozicie/ Všetky informácie o bežeckom podujatí TV MARKÍZA RUN nájdete na: http://www.stupavskymaraton.sk/letny-beh--kombinacia/propozicie-beh/   Pripajame aj link na  videa na YOUTUBE: Video pozvánka na 10.ročník 2012: http://www.youtube.com/watch?v=3H8DyYGmHuU Video pozvánka na maratón Jednokoliek / Unicycle on STUPAVA TROPHY 2012: http://www.youtube.com/watch?v=_NU4NgrxyXw Video report z posledného 9. ročníka 2011: http://www.youtube.com/watch?v=r9x7k3RH0QU   Autor: Luboš Dupkala

Craft 1000miles Adventure 2012 zná své medailisty Český vytrvalec Zdeněk Kříž obhájil loňské vítězství na Craft 1000miles Adventure by Jan Kopka. Závodník ze Špindlerova mlýna dorazil do cíle v Nové Sedlici včera 10.7. ve 14:24. Ke zdolání extrémní trati potřeboval 9dní a 29 minut. Očekávání, že znalost trati přispěje k rychlejším časům se tedy nepotvrdila. Svoji roli sehrálo nepříliš příznivé počasí a vydatné deště, které závodníky sužovaly v první polovině závodu. Se ztrátou 15 hodin pak dnes nad ránem do cíle na děleném druhém místě dorazili Martin Klofanda a Patrik Bartík. Další závodníci jsou stále na trati. Více o atmosféře v Nové Sedlici přímo hlavní pořadatel závodu Jan Kopka: „Konečně po strastiplné cestě dorážíme do cíle a po rychlé domluvě se starostou začínáme budovat ve spěchu cíl, jelikož očekáváme prvního závodníka Zdendu Kříže každou chvíli. Pan starosta vyhlásil vesnickým rozhlasem tuto událost a do pěti minut se začínají srocovat vesničané a zpovzdálí nás pozorují. Sem tam se nějaký domorodec přišel zeptat, co se děje a my ve spěchu vysvětlujeme. Po chvíli – jak jinak začne vydatný déšť a my zrychlujeme. Sotva jsme stihli vše připravit, Zdenda za potlesku místních doráží 10. 7. v 14:34. Na cestě strávil přesně 9 dní a 29 minut. Od nás velká gratulace a obdiv!“   ZDROJ: http://mtbs.cz

Človek dostal od prírody nohy, aby mohol chodiť a behať. Ale to mu nestačilo a tak spojil dve kolesá ľahkou konštrukciou a vymyslel si bicykel. Aj keď odvtedy ubehlo už skoro 200 rokov, bicykel stále nevyšiel z módy. Práveže naopak. Bicykle sa stále vylepšujú, bikerov je stále viac a viac, ale hlavne rôznych bikerských akcií každým rokom pribúda. Na Slovensku je v dnešnej dobe vyše 60 rôznych pretekov, maratónov, šprintov a podobne. Jedna z týchto akcií je však jedinečná a vyčnieva nad ostatnými. Akcia, na ktorú sa tešíme počas dlhých zimných večerov. Akcia, na ktorú s úsmevom spomíname počas upršaných jesenných dní. Ide o jediný 24 hodinový MTB maratón na Slovensku s príznačným názvom Cyklopozitívnych 24 hodín, ktorý majú už niekoľko rokov na rováši členovia žilinského klubu Cyklopozitív. Cyklopozitívna 24rka slávila tento rok už tretie narodeniny. Po úspešných dvoch ročníkoch v Turí a Rajeckej Lesnej sa tentokrát presunula do Poluvsia pri Rajeckých Tepliciach. Bikeri z celého Slovenska, ale aj Moravy a Čiech sa tu zišli už v piatok podvečer, aby si užili posledný pretek 24 hodinového seriálu. S predpoveďou počasia sa nikto nezapodieval, pretože organizátori sú známi tým, že okrem dobrej trate a zázemia vedia vybaviť aj dobré počasie. To sa potvrdilo aj tento rok a mali sme príjemných slnečných 30-35 stupňov počas celého víkendu. Ja som dorazil na miesto konania v piatok pred zotmením. Zostávam v nemom úžase, keď po prejazde Poluvsím sa predo mnou otvára priestranná lúka so stanovým mestečkom. Lúka obkolesená kopcami so skvelým výhľadom na neďalekú Žilinu. Dúfam, že sa českí bratia nenahnevajú, keď to nazvem najkrajšie umiestneným depom celého seriálu... V depe to už žije. Muzika hrá, ľudia sa zabávajú, pivo sa čapuje a všade rozvoniava grilované mäsko. Práve túto atmosféru mám rád, a tak som rýchlo s pomocou dobrodincov postavil stan a vnáram sa do víru spoločnosti. Ako som si mohol všimnúť, tak sa tu stretli bikeri z celého Slovenska. Každý kraj tu má svoje zastúpenie. Mnohých z nich som nevidel skoro rok (od posledného ročníka) a o to emotívnejšie túto akciu vnímam. Ani polnočná búrka nikomu nepokazila náladu. Šľahajúce blesky na horizonte sú skvelou náhradou diskotékových stroboskopov a mnoho účastníkov hneď nachádza zaľúbenie v tancovaní v daždi. Po prehýrenej noci však nasleduje kruté ráno. Nočná búrka zmizla rovnako rýchlo ako prišla, obloha sa vyjasnila a už o siedmej ráno ma prebudil brutálny hic v stane. O to rýchlejšie vyliezam zo svojho tesco skleníka a začínam sa pripravovať na neúprosne sa blížiaci štart. Síce som už absolvoval niekoľko 24 hodinových závodov, z tohto mám obavy. Je to preto (a teraz sa mi nesmejte), že som sa sem prišiel naučiť jazdiť na bicykli. Po tom, čo som sa týždeň dozadu prvýkrát postavil na našľapovacie pedále a pred zrakom celej rodiny hodil držku asi po piatich metroch je toto moja SPD premiéra na závodoch. Hokejisti hovoria, že človek sa najrýchlejšie naučí korčuľovať tak, že chytí do ruky hokejku a zahrá si nejaký zápas. Vtedy sleduje puk, snaží sa vyhrať a nemá čas sa zapodievať pádmi. Nejako dúfam, že niečo podobné platí aj v tomto prípade a jazdenie na pretekoch bude efektívnejšie ako učenie sa jazdiť niekde sám na lúke. A tak si obúvam svoje nové tretry, pripravujem svoju mašinu na štart a netrpezlivo očakávam dvanástu hodinu – hodinu štartu. Zatiaľ dostávam asi milión rád, čo robiť, čo nerobiť, ako sa za akých podmienok zachovať a mne je jasné, že buď si na SPD rýchlo zvyknem, alebo na konci budem vyzerať ako týrané dieťa. Bolo odštartované!!! Zámerne som sa postavil na koniec štartového pola, aby som mohol vyštartovať medzi poslednými. To by mi ešte chýbalo, aby som hneď na štarte zhodil z bicyklov polovicu pretekárov. Síce tento dominový pád by sa asi vpísal do histórie 24-riek, veľa kamarátov by som si tým však nezískal. A tak medzi poslednými naskakujem na svojho tátoša, cvak-cvak a už som na trati. Prvé metre prvého kola sú za mnou... Úvodný rýchly prejazd asfaltkou nahradzuje ešte rýchlejší zjazdík po lúke. Je trošku hrboľatá a bike dosť kope, ale vďaka našľapavákom už nemusím riešiť vypadnutie z pedálov a užívam si vietor vo vlasoch. Po svižnom prejazde lúkami sa dostávam k miestnemu potoku, za ktorým nasleduje prudké stúpanie. Na tomto úseku sa cítim ako mačka v mikrovlnke. Týchto pár desiatok metrov do kopca na otvorenom slnku stačí každému na to, aby sa uvaril. Po tomto úseku si však začínam užívať trať. Síce pokračuje ďalej po lúkach, ale stúpanie nie je až tak markantné a aspoň sa nemusím báť úrazu pri mojich vysokopravdepodobných pádoch. Trošku mi vadí nežiaduca prítomnosť lietajúcej hávede, ale na dobrej nálade mi to neuberá. Po lúkach nasleduje príjemný prejazd lesíkom. Tento úsek je najpríjemnejšou pasážou okruhu, pretože je nenáročný a človek je schovaný pred tou žltou obludou na oblohe. Kilometre rýchlo ubiehajú a každou chvíľou očakávam depo. Organizátori si však pripravili jednu perličku v podobe blatitého zjazdu, ktorý má preveriť moju stabilitu... So smrťou v očiach sa spúšťam pomaličky dole rozbahneným lesom. Človek čo mi tvrdil, že na SPD je bezpečnejšie pri rýchlej jazde mal pravdu. Prvý zdvihnutý koreň zastavuje moje predné koleso a ja hádžem ľavobok. Našťastie život ku mne nikdy nebol tvrdý a tam miesto bolestivého pristátia padám do najhlbšej mláky na trati. Po lakeť zaborený v blate si vypúšťam kakaovú vodu z ucha a snažím sa postaviť na nohy. Zvyšok zjazdu radšej zbieham po vlastných v prijemnej spoločnosti sólistiek (veľká poklona pred nimi) a po kratučkom prejazde lúčkou prechádzam cieľom. V cieli ovlažujem vyschnuté pery chladeným melónom a púšťam sa do ďalšieho kola. Môj cieľ je jasný. Prejsť aspoň jeden okruh bez pádu. Nejako sa mi to nedarí, pretože vždy sa nájde blatko na trati, zaseknutá reťaz alebo zdvihnutý koreň, ktoré mi skrížia plány. A pokiaľ sa to nestane na trati, tak sa o môj pád postará hyperaktívny kamarát v depe.     Kým ja bojujem s vlastnou nešikovnosťou, na opačnej strane výsledkovej listiny (čiže hore) sa zvádzajú trošku iné boje. Rasťo bojuje o obhájenie prvenstva v kategórii sólo jazdcov, Divinčania sa naháňajú na trati so Chevroleťákmi, Kiri s Aničkou chcú zase ukázať, že ako dvojka sú neprekonateľní. Bojujú mladí, aj starí, ženy aj muži. Všetci majú môj obdiv. Kým ja to so zotmením balím a vychutnávam si pohodu v depe, oni vyrážajú do tmy za doprovodu bleskov na oblohe… Ja však na to nemám. Sedím v tráve, pojedám grilované klobásky a pozerám na horizont, kde sa mihotajú svetielka odhodlaných bikerov. Prší všade naokolo. V Žiline je poriadna búrka, Rajecké Teplice to tiež schytali. Akurát my sme obišli nasucho. Našťastie. Zase to raz organizátori dobre vybavili. Polnočný ohňostroj je pre mňa skvelým zakončením sobotného dňa. Idem spať, aby som ráno vyštartoval opäť na trať. Budíček o piatej hodine nie je tak kritický ako by som myslel. Nad lesmi je ranný opar, tráva je vlhká od rosy a vzduch je príjemne chladný. Obávam sa šmýkačky na mokrých lúkach, a tak si nahadzujem klasické placky. Kolo je zrazu o dosť náročnejšie. V zjazdoch mám problém sa udržať v sedle, stúpania sú neporovnateľne náročnejšie. Po príchode do depa mi šikovní servisáci nahadzujú znova nášľapy a vyrážam na trať. Môj vzťah k SPD je spečatený… So stúpajúcim slnkom stúpa aj teplota a každý z nás už očakáva dvanástu hodinu. Len tímoví pretekári jazdia, ako keby boli na solárnu energiu. Žiaden oddych, žiadne chyby. Bojuje sa o sekundy. Všetko ma však svoj koniec, a tak príchodom dvanástej hodiny aj posledný pretekár prechádza cieľom. Krásny víkend je za nami, lepší záver seriálu sme si ťažko mohli priať. Niekto odchádza domov s medailou na krku, niekto bohužiaľ so zafačovanou rukou. Všetci však odchádzame domov s dobrým pocitom a už teraz sa tešíme na budúci rok… Autor: Peter Chovanec Foto: bikepoint.sk

Uplynulú sobotu sa konalo pre priaznivcov dvoch kolies športové podujatie na východe Slovenska v rekreačnom stredisku Jahodná pri Košiciach. V poradí už 9.ročník 1.kbm sa uskutočnil za priaznivého, slnečného až tropického počasia. Organizátori pripravili tri trasy pre rôzne zdatných bikerov a širokú športovú verejnosť. Maratónska (90km), polmaratónska (50km) a hobby (20km) trať oslovila spolu 382 štartujúcich zo Slovenska ale aj zahraničných účastníkov. Na štart tej mojej polmaratónskej som sa vydal spolu v doprovode sparinga ako posledný. Prvé kilometer prevažne stúpajúcim terénom sme využili na rozjazdenie a rozdýchanie sa. Chráneným bukovým lesom sme vystúpali k chate Lajoška, kde bola prvá bčerstvovačka. Doplnili sme tekutiny, pozdravili pár bajkerov a vydali sa ďalej na Kojšovskú hoľu cestou hrdinov SNP. Ešte pred vrcholom (Gogota) prišlo náročné stúpanie zjazdovkou. Na tej páľave to bolo pre mňa na tlačenie biku a miestami z ľava do prava. Odmenou bola ďalšia občerstvovačka pri čajovni Katka. Dva poháre vody za krk a hlavu a dva poháre jonťáku na občerstvenie. To už mi ušiel aj parťák a tak pokračujem až k chate Erika. Vychutnávam si nádherné výhľady a po pravej strane míňam aj meteostanicu. Regulovčík ma posiela doľava k pamätníku SNP, kde sa stáčame doprava a zjazdom cez Biely Kameň sa strieda viacero blatistých úsekov. Organizátori zabezpečili zavlažovanie poniektorých úsekov na trati a tak zabezpečili dokonalú pestrosť terénu. Odmenou boli zafŕkané gate a bodky na tvári. Prišlo ďalšie stúpanie, v ktorom sa atraktivita zážitku naplnila. Ochotný pán zo záhradnou hadicou ochladzoval cyklistov pred stúpaním podľa potreby. Ja som si doprial a tak mi naložil, čo to dalo. Prejazd Zlatou Idkou a skratkami k chate VSŽ, kde bola ďalšia občerstvovačka ma potešilo. Z bohatého občerstvenia využívam len jonťák a vodu, no počas celej trate si pochvaľujem vhodné rozloženie občerstvovačiek, nakoľko som nepocítil dehydratáciu .V jednom výbehu sa dávam do debaty z bajkermi a tak zisťujem, že sú to maďari. Nerozumejú a tak prepínam slovník s neistou maďarčinou. Zisťujem, že prišli z Debrecénu a zúčastňujú sa 1.kbm už tradične, lebo sa im tu páčia hory a príroda. Chvíľu cesty ideme spolu, no pár technických úsekov a mokrých zjazdov zabezpečilo moje trhnutie sa. Výjazd z lesa a následné posledné stúpanie ponad Vyšný Klátov na páliacom slnku ma prefackalo. Akosi mi to nešlo ani po asfalte a tak volím pozvolné tempo na najlahšom prevode, nech sa vytrepem hore na biku. Do ciela už len 1,5 km a na kopci ma dochádzajú aj spomínaní Maďari. Ja mám však svoje pohodové tempo. Do cieľa sa spúšťam sám s pocitom absolvovania veľmi pekného a kvalitne zabezpečeného bikemaratónu v prekrásnej prírode východu. Ďakujem organizátorom za zážitok a prajem do ďalšej práce veľa elánu s presvedčením, že sa sem zas o rok vrátim. V cieli bolo kvalitné zázemie a chutil aj gulášik s kofolkou. Vyhlásenie výsledkov prebehlo pomerne skoro a tak zostáva len spomenúť, že na 1.kbm dominovali domáci jazdci. Na maratónskej trati bol najrýchlejší Michal LAMI a na polmaratónskej vyhral František LAMI-obaja Jump Sport Košice. Medzi ženami bola najrýchlejšia Elena Ondášová- Outsiterz Novatec. Víťazom blahoželám… Autor: Peter Grusz Foto:Tomáš Hauser

Ak niekto nevie, čo slovo inferno znamená, nech skúsi Wikipédiu. No a kto bol v sobotu 30. júna na 4. ročníku maratónu Marikovskou dolinou, určite vie, o čom je reč. Okrem toho, že sa zmenil názov, zmenila sa aj druhá polovica dlhej trate. No a tu nás čakalo to tzv. inferno. Pre mňa bol tento ročník výnimočný aj tým, že som na tento maratón pozval aj kamaráta z ďalekej Británie. V piatok večer prišiel a o 23:00 hod. už absolvoval doposiaľ prvú degustáciu pravej domácej slivovice. Samozrejme len dva panáčiky, veď v sobotu to malo byť ťažké. Chvíľku sme ešte pokecali, aby som mu vysvetlil, ako bude vyzerať trať. Neviem, či ten chudáčisko vôbec spal ;O) Budík sme mali na šiestu, aby si mohol vyskúšať bike, ktorý sme pre neho požičali. Samozrejme, nakoniec si vybral môj. Chvíľku sa povozil po Lietave a o pol ôsmej už sme sedeli v aute na ceste na miesto činu. Prišli sme medzi prvými, tak sme stihli zaparkovať na dolnej lúke. Hneď vedľa nás zaparkoval kamarát a tak sme sa pekne ,,vo štvorici po opici“ vybrali na prezentáciu. Tá prebehla, ako vždy, veľmi hladko a tak sme hneď zakotvili v stánku Aminostáru pri Lucke a Anke. Nie, nie, ionťák sme si nečapovali, mali sme už pivko. Po druhom, sme sa rozhodli že Philipovi urobíme druhé kolo degustácie. Tento krát sme ale prešli na iné ovocie a to konkrétne jablko. Len čo sme to kopli, už sa aj radíme na štart. Z posledných miest úplne vzadu sme si ešte poobzerali hostesky v mini sukničkách. Pán farár nám požehnali kolesá aj reťaze, no a mohli sme vyraziť. Úvodných pár sto metrov sa šlo po asfalte v sprievode polície, no a potom to začalo byť už pekne horúce. V prvom stúpani mi všetci ušli a len horko ťažko som ich dobiehal. Asi to bolo tým, že som nešiel na svojom biku a tak som sa necítil práve najlepšie. Alebo, že by to bolo tým chlastom? Smerom cez Upohlav sme sa dostali na ďalšiu horúcu lúku. Na tejto lúke na konci sa našlo pár jedincov, ktorí si to tu skrátili smerom doľava, ale to už je na ich svedomí. Z nej sme sa dierou v lese konečne dostali na prvý singláč.     Tento rok sa nešlo cez kúpele Nimnica, kde bola po iné roky občerstvovačka, na ktorú som sa dosť spoliehal. Nevadí, človek mieni, pán Žilovec mení ;O) Kúsok ďalej bol taký sympatický salaš. Tu som mal asi najväčšiu krízu. Keby som v drese našiel aspoň dve eurá, tak tu zostanem. Našťastie som nenašiel. Pred zjazdom na prvú občerstvovačku som ešte pomohol Philipovi opraviť defekt. Tu nás dobehol kamarát a zvyšok trate sme už išli pekne spolu. Vlastne sme dobehli my jeho, lebo on sa spolu s takou menšou skupinkou trochu sekli a dali si jedno kolečko dvakrát. Na občerstvovačke sme sa trochu zdržali doplniť zásoby. Občerstvovačky sa nedajú porovnať s Fatranom, alebo Suľovom, ale na to teplo boli postačujúce. Pokračovali sme výživným stúpaním lesom, kde nás miestni povzbudzovali, dokonca aj ich deti si chceli s nami zapretekať. Na ďalšej občerstvovačke sa trať už delila. Tí na kratšej šli do kopca vpravo a my doľava po lúke smer Klieština. V stúpaní z tejto obce bol trochu problém so značením trate. To ale nebola chyba organizátorov, pretože im to tu miestni neprajníci preznačili. Našťastie sme boli traja a spoločnými silami sa nám podarilo nájsť správny smer. Po občerstvení v Hatnom nasledovalo asi najhoršie stúpanie celej trate okolo cintorína po lúke. Tu som sa cítil ako kura v pipi grile. Ale oplatilo sa to vytlačiť. Odmenou bol ďalší krásny singláč. Zjazdom po lúke sme sa dostali na poslednú občerstvovačku. Tu sme sa zdržali asi najdlhšie. Sedela tu jedna pani, ktorá keď ma videla mi hovorí, že ak chcem môžem odovzdať čip a zísť po hlavnej ceste do cieľa. Vraj to tu dosť ľudí zabalilo. Nebudem predsa ako oni a po konzultácii so zvyškom delegácie pokračujeme ďalej. Veď už je to len 17km.Posledné stúpanie sa mi zdalo nekonečnéééééé, no a tá stojka tam, to sa asi pomýlili. Pred ňou som ešte stretol známeho, ako tam sedel. Vraj tu zostáva až do nedele. Neskôr sme sa napojili na zvážnicu, ktorú som poznal z minulých ročníkov. Už som vedel, že do cieľa to nie je ďaleko. Nasledoval posledný najkratší, ale pre mňa najkrajší singláč a posledná rovinka až do cieľa popri rieke. Najskôr z jednej strany po lúke, potom cez dedinu po druhej. Potom už len záverečným labyrintom, ktorý si mohli odpustiť, a následne popod oblúk. Tu už nás čakali hostesky s občerstvením. Dokonca boli ochotné sa s nami aj odfotiť. Čo dodať na koniec. Snáď len toľko, že FC teamu sa podarilo pripraviť výnimočný pretek, s ešte výnimočnejšou traťou, ktorá nemá široko ďaleko konkurenciu. Kto nešiel dlhú, má čo ľutovať. A ako aj povedal Roman Barényi ,,Sláva víťazom, česť porazeným a klobúk dole pred každým, kto to v sobotu prešiel“. P.S.: Philip to zhodnotil takto: ,,Prvýkrát v živote som zažil 36 stupňov na vlastnej koži“ ;O) Autor: Erik Kubík Foto: Erik Kubík, www.fcteam.sk

V posledný júnový deň sa v Udiči konal už 4. ročník Maratónu Maríkovskou dolinou, predtým známeho ako FC maratón. Po minuloročnom extrémnom bahennom ročníku si Matka príroda pre účastníkov pripravila opäť extrémne počasie, tento raz v podobe veľkej horúčavy, keď sa ortuť teplomera vyšplhala až k 36°C. Horúčava preverila hlavne borcov na 57 kilometrov dlhej trati, ich pripravenosť, fyzickú a psychickú odolnosť. Maratón Maríkovskou dolinou, ktorý organizuje FC team o.z. , si ma získal hneď prvým ročníkom krásnou traťou plnou jazdivých singláčov. Od prvého ročníka organizátori trať ešte vylepšili a pridali ďalšie kilometre nádherných chodníčkov. V mojom podaní to bola tento rok už 4. účasť na tomto maratóne, aj keď minulý rok som tu bol len v roli diváka, keď nado mnou vyhralo moje slabšie (rozumnejšie) JA a nenašiel som odvahu odštartovať do blatového pekla. Tento ročník sľuboval pre zmenu poriadny výpek, ktorý mi ale vadí omnoho menej ako blatové Mordory. Na miesto konania maratónu, na zelenú lúku medzi obcami Udiča a Prosné, na ktorej kompletné zázemie vyrástlo doslova z večera na ráno, som dorazil ako je to mojim zvykom s väčšou časovou rezervou, takže prezentáciu som vybavil bez čakania. Pripravil som si bicykel, nalial som do seba toľko vody koľko sa dalo, keďže tajomstvo prežitia tohto maratónu bol jasný hneď od začiatku - treba piť, piť a ešte raz piť. Pred 10 hodinou sme sa zhromaždili na štarte a už tradične sme pred štartom dostali požehnanie od miestneho pána farára, oblečeného tak trochu netradične v tričku a kraťasoch. Za zavádzacím vozidlom sa celý balík presunul do Udiče, kde nasledoval ostrý štart. Po skúsenostiach z minulých ročníkov mi bolo jasné, že prvé dva kopce pred prvým singláčom sa musím držať čo najviac vpredu, nech to bolí ako chce, aby som si urobil dobrú pozíciu pred prvým dlhým singlom. Táto taktika mi vyšla a na prvom krásnom traily ma nezdržoval žiaden pomalší jazdec a jazdu po ňom som si parádne užil. Profilovo je tento maratón typu hore-dolu, hore-dolu, žiadne dlhé tiahle stúpania na spôsob Salzky alebo Fatrana, ale relatívne krátke výživné stojky, kde je malá placka v sústavnej permanencii. Po chvíli sme sa dostali do Nimnice k známemu salašu, kde sa občas bajkeri slabších pováh nechávajú zlákať pivečkom a miestnymi syrovými špecialitami a doprajú si takto o jednu občerstvovačku navyše. Mne ale salaš napovedal, že ostáva už len jedno stúpanie k začiatku najkrajšej časti maratónu, ktorou je 3,5 km dlhý singletrack a pre mňa singletrack = zábava. Singláč a následný zjazd končí vo Vieske, kde je aj prvá občerstvovačka. Po kontrole stavu kvapaliny v bidóne som usúdil, že dlhší pitstop nie je potrebný, takže som si len za jazdy zobral pohár s ionťákom a hajde ďalej. Tu začínalo aj celkom výživné stúpanie, po ktorom nasledoval dlhý rýchly lúčny úsek. V diaľke na jednej z lúk sa už začínala črtať 2. občerstvovačka, na ktorej som si nechal naplniť bidón, hodil som do seba polku banána a pokračoval som ďalej. Tu sa na mňa dotiahol Maťo Kobera a na najbližšie kilometre sme vytvorili dvojičku. Maťo ako bývalý zjazdár to dole kopcom rozhodne vie, takže do zjazdu som ho strategicky pustil pred seba a snažil som sa za ním udržať, čo sa mi aj celkom darilo. Nasledoval scenár, ja potiahnem ak sa dá hore a Maťo zase dole. Takto spolu sme dorazili aj na 3. občerstvovačku, kde sme na chvíľku zastavili a doplnili stratené tekutiny. Nasledovalo kruté stúpanie po asfalte a potom po lúke. Teplota ako na Sahare a sklon, ktorý sa blížil až k previsu zo mňa rýchlo vysával energiu. Veľmi som ľutoval, že máme čierne tímové dresy, keď sa poludňajšie slnko opieralo celou silou do môjho chrbta. Po chvíli prišiel opäť pekný singláč a rýchly zjazd, ktorým sme sa dostali do Prosného. Z Prosného nasledoval opäť prudký výšľap, ktorý som dával už viac menej silou vôle a kde sa mi Maťo trochu vzdialil. Tu sa za mňa zavesil motorkár, ktorý mi „spríjemňoval“ niekoľko desiatok metrov. Po chvíli ma obehol a na najbližšej križovatke mi oznámil, že sme si skrátili trať, keďže vedúci pretekár je vraj za nami. Vôbec som mu neveril, keďže som si nejakého skrátenia nebol vedomí, ale keď sa po chvíli zozadu objavil Milan Barényi bolo mi jasné, že dnes to bude zrejme DNF. Nasledovných pár kilometrov som sa už len výletne prepravil do cieľa. Tu som zistil, že som ale nebol jediný čo si trať nedobrovoľne skrátil. Nakoniec vysvitlo, že sa so značením pohrali miestny „fanúšikovia“ tohto maratónu a takto organizátorom pokazili náladu a narušili dobrý dojem z inak skvele zorganizovanej akcie. Nakoniec sa ale celá situácia zaobišla bez diskvalifikácie bajkerov, ktorí si trať skrátili a tak sa mi nakoniec ušlo aj miesto na bedni a to konkrétne 3. priečka. Na dlhej trati mal najlepší čas Milan Barényi KCK Trek Oslany a na krátkej trati bol najrýchlejší Tomáš Višňovský z CK EPIC Dohňany. Medzi ženami na dlhej trati triumfovala Bohumila Petrujová z VSK Vsetín a na krátkej suverénne zvíťazila Martina Šichtová z KPHC Turčianske Teplice. Po príjazde do cieľa som si dal príjemnú chladnú sprchu, takmer bez čakania som si odbil aj umývanie bicyklov a spolu s kamarátmi sme čakali na tradične bohatú tombolu, v ktorej vyhral skoro každý účastník vrátane mňa. Celkovo sa pre mňa maratón skončil veľkou spokojnosťou, takže o rok sa v Udiči vidíme určite opäť. Autor: Juraj Meliš