Ako určite všetci vieme, pred týždňom v sobotu sa konal v Rajeckých Tepliciach Fatranský MTB maratón. Bola nová lokalita, boli 3 nové trasy, boli majstrovstvá Slovenska v maratóne,... To všetko tu už popísal kolega Juraj, ktorý ma vždy predbehne. Ja mám čas a chalan je proste o kus rýchlejší. Nevadí mi to však – za tie roky som si už zvykol. Len čo na to hovoria slečny... Pre mňa sa toto skvelé podujatie nevedomky začalo už niekoľko dní pred štartom (tuším v utorok to bolo), keď mi organizátor zavolal, že potrebuje nejakú obeť na križovatku do Turia. Bolo tam treba človeka, aby pretekajúci borci vedeli, kadiaľ majú ísť. Aj keď nerád, pristal som. Síce som mu hovoril že radšej ako sedieť niekde na zadku budem robiť zberača mŕtvol na Anakonde, ale bol neoblomný a hneď mi aj na mape ukázal, kam zatlčiem smerové tabuľky a čo budem na neborákov na bicykloch kričať. Proste ma tam potrebovali, inak bola dobrá povesť tohto podujatia ohrozená rozhorčenými príspevkami na tému nedostatočného značenia na rôznych internetových fórach.. J Zobral som to však hrdinsky a začal som sa chlácholiť, že to bude aspoň nová skúsenosť a že sa na maratón pozriem aj z druhej, organizačnej strany. Veď na štarte som stál už veľa krát, prečo si neskúsiť aj opačné garde. A navyše mi ešte aj sľúbili, že keď nájdu na križovatku niekoho iného, budem môcť ísť pretekať a cez Turie len prefrčím na svojom tátošovi. Veľmi som tej alternatíve neveril, tak som zvyšok týždňa poriešil po svojom – keď nebudem môcť jazdiť v sobotu, dobre si naložím aspoň počas týždňa. A tak som si dal do soboty spomenutú Anakondu 3-krát, niekoľko krát Žilinčanom známy Polom, a ešte zopár menej známych kopčekov. V piatok večer som bol kvalitne „prešitý“ a určite som sa nemohol vyhovárať na nedostatok tréningu ako Iceman. Ale veď na križovatke si za tých niekoľko hodín dobre oddýchnem... V sobotu ráno budík a hneď volám šéfovi trate, kam si mám dôjsť pre smerové tabuľky. On na to niečo v zmysle: „Jéj, my sme na teba zabudli. Našli sme náhradu a môžeš ísť jazdiť. Sadaj do auta, ešte to na štart stíhaš“.. Nasledovalo 25 milisekundové zaváhanie, kontrola počasia, vyhodnotenie fyzického a duševného zdravia a keďže všetko až na to posledné bolo OK, dal som priateľke pusu s tým, že sa moc nezdržím a za pár hodín som doma. Očividne mi verila... Na prezentáciu som dofrčal na poslednú chvíľu a minútu pred desiatou som už flekoval na námestí pripravený na štart dlhej. Nepôjdem predsa na krátku, detskú trať, všakže? Veď to by som potom doma nemohol machrovať, aký som frajer a ako som zabojoval o titul majstra SR... J Takže posledná kontrola pred štartom – bike mám, helmu mám, computer zapnutý, nohy po kvalitnom tréningu vymlátené – som ready, pustite ma tam! Štart klasika. Jazda v balíku po hladkom asfalte, kopa divákov, cez spomaľovače v meste zásadne skáčem. Nech diváci a pretekári z krátkej vidia, ako sa to robí... J Odpojenie vedúceho vozidla, nájazd do terénu a prúser. Okrem toho že sa to zrazu nejako zdvihlo do kopca, hneď som zaregistroval mäkký terén pod kolesami a bolo mi jasné, že až taký frajer predsa len nebudem.. Veľa ľudí očakávalo po predchádzajúcich dažďoch bahenný kúpeľ, ku ktorému síce nedošlo, no napriek tomu sa voda na stav trate podpísala a tá bola dosť náročná. Veľkú časť trate bolo cítiť zvýšený odpor mäkkého povrchu, čo všetkým odčerpávalo mnoho síl. Aj preto bolo podľa môjho názoru po maratóne počuť toľko ohlasov, že to bola trápenka. Predsa len to po suchom a tvrdom povrchu frčí rýchlejšie a ľahšie.. Ako som tak na úvodných lúkach pozoroval rýchlo odchádzajúci pestrofarebný vláčik jazdcov v čele, napadlo ma, že ten titul nechám im a skúsim si užiť trať a všetko čo miestna príroda ponúka. Veď dosť bolo maratónov, po ktorých človek ani poriadne nevie, kadiaľ šiel.. Tak som teda trošku zvoľnil, prepol z módu „pretekár“ na „turista“ (u mňa v podstate žiadny rozdiel) a pomaly sa sunul vpred. Nie že by sa mi to doteraz ešte nestalo, ale tento krát to bolo rekordne skoro. Po pár kilometroch som už v prvom dlhšom stúpaní „žhavil gašparka“ a užíval si prvé výhľady. Tu niekde ma dobehol Kiri z Beer inside team-u a už sa ma nezbavil až do konca preteku. Vytvorili sme podobnú skupinku ako Iceman so sebe rovnými niekde pred nami. Len s tým rozdielom, že oni sa hnali ako blázni do cieľa a my sme viedli intelektuálne rozpravy o hydratácii organizmu pivom a miestach výskytu najbližších objektov, ktoré túto možnosť ponúkajú (je zaujímavé, že do krčmy vedie najkratšia cesta vždy dolu kopcom a presne opačným smerom, ako sa pohybuje cyklista na maratóne). Túto sobotnú kratochvíľu nám prerušovali len občasné návštevy občerstvovacích staníc, ktoré boli na trati. Všetky boli parádne. Zväčša tam boli pekné baby a kopy všelijakých chuťoviek, ktoré nepriaznivo ovplyvňovali náš cieľový čas. Z tohto hľadiska hodnotím tento maratón na jednotku s hviezdičkou. Veď kde inde si môže človek užívať mastný chlieb s banánom namočeným do soli pri príjemnom ohníku? Alebo hojdačku priamo pri trati aj s pohonom v oranžovej veste? Ak o niečom takom viete, napíšte mi to do diskusie – pôjdem tam! Týmto spôsobom sme sa dostali po nejakých 7 hodinách a nejakých drobných až do cieľa. Síce som bol narobený ako baník po týždňovke, ale aj tak spokojný. Strávil som krásny deň s príjemnými ľuďmi pri činnosti, ktorú mám rád. Zároveň veľké sorry organizátorom, ktorý na mňa tak dlho museli čakať pri trati. Aj Fučekovci v Turí si to pekne vyžrali (namiesto mňa) – vďaka Vám. A teraz nejaké tie negatíva: ...eee... kto vymyslel ten sadistický dojazd do cieľa po malebných lúčkach v podhorí Malej Fatry?? Že pozdravujem toho človeka... A prečo ma vždy pretekári z krátkej tak rýchlo predbehnú, aj keď štartujem hodinu pred nimi?? Autor: Martin Vaško Foto: Alena Ďurčová, Zuzana Zajacová, Skicool
