Známy český cestovateľ Martin Loew raz prehlásil, že cestuje svetom len po vlastných nohách, pretože žiaden dopravný prostriedok nie je dostatočne pomalý na to, aby človek stíhal vnímať všetky krásy, ktoré mu okolitá príroda ponúka. Ešte donedávna som si myslel, že je tak radikálny len z dôvodu, že nikdy neskúsil spoznávať krásy sveta zo sedla bicykla. Veď ja som minulého roku prešiel mnoho zaujímavých a krásnych miest na tomto dvojkolesovom výmysle a nemám pocit, žeby mi niečo uniklo. Nasledujúce dni ma však presvedčia o opaku.     Rozhodol som sa vyraziť z Chomutova a preskúmať Krušné Hory po druhýkrát. Túto oblasť som prešiel už minulý rok, avšak zlomený nosič batožiny a časová tieseň mi ju nedovolili si užiť naplno. Každopádne idem sem v domnení, že len v rýchlosti prebehnem mne známe miesta a posuniem sa ďalej. Napriek tomu, že som z vlaku vystúpil po piatej večer a predo mnou sú už len necelé tri hodinky svetla, nemienim zostať na noc v Chomutovskom kempe Kamencové Jazero a vyrážam na cestu. Kopírujem riečku Chomutovka a vstupujem do krásneho Bezručovho údolí, ktoré sa ako had zvíja a pri pohodovom stúpaní mizne hlboko v pohorí. O tomto údolí sa hovorí, že je jedno z najdlhších a najkrajších v Krušných Horách. Údolie je upravené a vďaka dokonalému asfaltovému kobercu sem chodí množstvo cyklistov, chodcov a korčuliarov. Ani sa nedivím, veď je krásny sobotný podvečer a toto miesto je ako stvorené pre všetky činnosti - od romantických prechádzok až po športové tréningy. Nerozumiem, ako som mohol údolie minulého roku minúť.      V údolí sa nachádzajú dve oddychové stanovištia – První a Druhý Dolský Mlýn. Kedysi fungujúci Tretí Dolský Mlýn je dnes už len históriou. Na prvých dvoch však návštevníci nájdu pohostenie vysokej kvality. Sám som sa rozhodol odložiť bike na pár minút a uspokojiť môj prázdny, vlakom vytrasený žalúdok. Z krátkeho občerstvenia je však dlhá večera, z minút polhodiny až hodiny a popri debate s domácimi som si ani nevšimol, ako sa vonku zotmelo. Personál reštaurácie, kde som zapadol mi ponúka prespatie na ich pozemku a využitie ich sociálnych zariadení. Zase sa mi raz potvrdzuje, že český národ je pohostinný. Bohužiaľ sprcha nebýva súčasťou reštaurácií a tak musí stačiť opláchnutie sa v umývadle. Reštauráciu zatvárajú, všetci sa vracajú do svojich domovov a ja zaľahujem do opusteného stanu uprostred krásnej prírody.   Ráno vstávam už za svitania. Dnes mám toho veľa na pláne. Rád by som opäť navštívil najvyšší vrchol pohoria s názvom Klínovec (1,244 m.n.m.). Stúpam nenáročným terénom až na hrebeň. Dokonalý chodník je úplne opustený. Cestou stretávam len jedného hubára s plným košíkom dubáčikov. Sledujem rieku Chomutovku až k vodnej nádrži Kamenička, ktorá je bohužiaľ (alebo bohudík?) technickou pamiatkou a prístup na kamennú hrádzu nie je povolený. Pokračujem teda ďalej a po krátkej chvíli zastavujem u Nového Rybníka, ktorý mi spolu s okolitou scenériou pripomína fínsku prírodu.     Len pár rýchlych cvaknutí a osviežujúcich dúškov vody a som zase v sedle. Slnko svieti a ani sa nenazdám a som pri vodnej nádrži Přísečnice (725 m.n.m.), ktorá je najväčšou nádržou v Krušných Horách. Spomínam si, ako by to bolo včera, keď som sa odtiaľto vydal smerom do mestečka Kovářská a potom som si musel vytrpieť stúpanie po frekventovanej ceste až do sedla Klínovca. Tento rok to mám naplánované inak. Odbočujem smerom na západ a po peknej lesno-lúčnej ceste sa dostávam až do hraničného mesta Vejprty. Opúšťam Českú Republiku a vstupujem do Nemecka. Na druhej strane ma čaká malé, ale pekné mesto Barenstein. Na komunikáciu s miestnymi nemám moc jazykové znalosti a tak len mestom prechádzam bez zastavenia a miznem v nemeckých lesoch. Kopce tu siahajú maximálne do výšky 800 metrov a les je popretkávaný množstvom upravených cestičiek. O technickom jazdení tu nemôže byť ani reč. Po dokonalom asfalte ide bicykel skoro sám. Kilometre rýchlo pribúdajú, no voda vo fľaši sa míňa ešte rýchlejšie. O chvíľu som úplne na suchu. V poslednej chvíli ma zachraňuje horská chata, kde si s radosťou dávam predražené pivo a trošku oddychu. Odtiaľ je to už len kúsok do mesta Kurort Oberwiesenthal (ľahko zapamätateľný názov), kde sa mi po prvýkrát ukazuje Klínovec vo svojej plnej kráse.     Jediný problém je, že keď chcem naň, musím dole. Skĺzavam do doliny, kde sa nachádza mesto Loučná pod Klínovcem, a stratené výškové metre sa snažím čo najskôr získať späť. Je už po piatej večer a deň sa pomaly kráti. Cesta na vrchol je náročná. Veď na piatich kilometroch nastúpať vyše 400 výškových metrov s naloženým bikeom dá zabrať. Do očí mi steká pot a jediná vec čo ma ženie dopredu je zaslúžená večera na vrchole. Celý deň dúfam, že najvyšší vrch Krušných Hor uvidím tak, ako ho poznám zo starých fotografií. Na minuloročnej dovolenke bol bohužiaľ v dezolátnom stave – budovy stále v rekonštrukcii, vrchol ohradený pletivom, cesty zničené od prejazdu áut. O čo väčšie je moje sklamanie, keď vidím že stav samotného vrcholu sa ešte zhoršil. Od domácich sa dozvedám, že dôvodom chátrania je spor medzi mestami Boží Dar a Jáchymov, ktoré sa už roky súdia o vlastníctvo vrcholu a budov na ňom ležiacich. A kto by už dnes chcel robiť na niečom, čo možno nakoniec nedostane do vlastníctva ?!?     So smútkom v očiach si dávam mnou sľúbenú večeru a skĺzavam do blízkeho Božieho Daru (1020 m.n.m.). Mestečko Boží Dar je jeden z klenotov republiky. Krásne okolie a malebné mestečko sem ročne prilákajú desaťtisíce dospelých turistov. A deti sem láka hlavne fakt, že tu oficiálne sídli Ježiško. Romantická prechádzka vo dvojici (ja a bike) po vydláždených uliciach pri západe slnka je skvelým zakončením vydareného dňa. Jediný problém Božieho Daru je, že tu človek nenájde kemp ani lacný nocľah. Z tohto dôvodu opúšťam mesto ešte pred úplným zotmením a vyrážam do prírody. Neďaleko pár opustených chatrčí rozkladám stan a upadám do ríše snov. Zo sna ma prebúdza okoloidúce auto. Je už ráno, ale vstávať sa mi ešte nechce. Celú noc ma budila túlavá mačka, ktorú očividne zlákali naťahovacie šnúry môjho stanu a snažila sa mi ich ukradnúť. Lenivými pohybmi vyťahujem nohu z teplého spacáku a bez problémov ňou rozzipsovávam hlavný vchod. Hold, šikovné prsty na nohách a dlhoročná prax.     Vonku to nevyzerá moc lákavo. Obloha zlovestne zatiahnutá nepredpovedá slnečný deň. Nepríjemný vietor si našiel cestu aj do môjho stanu a narušil mi pohodlie môjho prechodného domova. Rýchlo zatváram vchod a zaliezam späť do teplého spacáku. Volám svojmu kamarátovi Romanovi, ktorý je v týchto dňoch mojou rosničkou a pomocníkom na telefóne. Podľa jeho predpovede dnes bude celý deň pršať. Všetky predpovede ukazujú úhrn zrážok tak veľký, že prelieza aj cez najvyššiu úsečku meteorologických grafov. Nevadí. Vypínam telefón a pokračujem v spánku. Dnes bude pauzička.     Frekvencia aut na blízkej asfaltke sa zväčšuje rovnako ako aj vietor opierajúci sa do môjho stanu. Spať sa mi už nechce. Je jedenásť pred obedom a predstava strávenia celého dňa v stane bez jediného spôsobu zabavenia sa sa mi nepáči. Teraz ľutujem, že som si sebou nezobral ani knihu, ako tomu bolo minulého roku. Vychádzam zo stanu a poriadne sa aspoň ponaťahujem. Vonku duje severák, zima ako v ruskom filme. Ale neprší. Strach je potlačený nudou, balím stan a vyrážam na cestu. Veď čo najhoršie sa mi môže stať? Že zmoknem? Ako hovorí môj klubový kolega Dolfík, ide len o vodu padajúcu z neba. Ta neublíži. Šliapem v tomto chladnom počasí a Klínovec rýchlo mizne za chrbtom. Som prekvapivo rýchly, čo je určite spôsobené nenáročnosťou terénu a faktom, že mi vietor fúka do chrbta. Navyše sa nemusím každú chvíľu zastavovať a utierať si pot z čela, čo je značná výhoda.     Prichádzam na Ježiškovu cestu. Široká cesta dlhá skoro 13 kilometrov je vysypaná jemným štrkom a je pravidelne udržiavaná. Je veľkým lákadlom práve pre deti, ktoré na trase plnia rôzne úlohy, za ktoré dostanú razítko do zakúpeného notesu. Po splnení všetkých úloh dostanú v meste Boží Dar zaslúženú odmenu. Popri ceste sú zo stromov vyrezané rôzne rozprávkové aj historické postavičky. Rumcajs... Dlhý, Široký a Bystrozraký... Ježiško s celým betlehemom... a kopec ďalších krásnych drevených sôch mi spríjemňujú cestu. Každú chvíľu zastavujem a vyťahujem foťáčik, aby som toho čo najviac zachytil do svojej zbierky fotografií. Nakoniec opúšťam tento rozprávkový kraj a zjazdujem až k nemeckej hranici. Opustená lesná asfaltka obkolesená veľkými skalami pôsobí veľmi temne a desivo. Kvap-kvap. Prvé kvapky dažďa mi pristávajú na prilbe. To neveští nič dobré...   Autor: Peter Chovanec Foto: Peter Chovanec

Je to tu zase. Po tom, čo som minulý rok prešiel na svojom bikeu severnú hranicu Českej republiky a pokoril najvyššie vrcholy všetkých hraničných pohorí, rozhodol som sa pokračovať ďalej. Rád by som si splnil svoj sen a obišiel hranicu celých Čiech a Moravy. Je najvyšší čas. Je druhá polovica augusta a podľa predpovede sa leto už nekompromisne blíži ku koncu. Oproti minulému roku chcem teraz vyraziť s ľahším nákladom. Oblečenie a náradie redukujem na minimum. Mnoho náhradných dielov končí v skrini. Do brašien ide len to najnutnejšie. Moju výbavu vylepšuje niekoľko noviniek. V prvom rade ide navigáciu Garmin, ktorou si chcem zaznamenávať trasu a hlavne dve solárne vysokokapacitné nabíjačky, vďaka ktorým nebudem závislý na dvoch dierkach v stene zvaných zásuvka. Môj tátoš je už pripravený. Po bokoch ho zdobia dve postranné brašne a na vrchu nosiča popruhmi priviazaný stan, karimatka a spacák. Posledným prvkom výbavy je na riaditkach primontovaná nepremokavá brašna, ktorá chráni to najcennejšie, čo veziem sebou – zrkadlovku, mapy, navigáciu, mobily a nabíjačky. Vynášam obložený bike z paneláku a vyrážam do tmy. Rozhodol som sa odcestovať polnočným vlakom do Chomutova, odkiaľ by som rád začal svoju skromnú výpravu. Plán je jednoduchý. Obložený bike (okrem cennej brašne) nahodiť na prepravný vagón, nájsť si nejaké voľné kupé a vyspať sa v ňom až do rána. Príchod do Chomutova naplánovaný na 9:00. Plán naproste ideálny. Prvý šok však nastáva hneď po príchode vlaku. Napriek tomu, že mám už niekoľko dní kúpený lístok aj miestenku na bicykel, odmietajú mi ho zobrať. Vraj chyba v systéme. Predalo sa viac miesteniek ako je reálnych miest. Dvoma slovami - štátne železnice. Po nie veľmi príjemnej hádke tlačia všetky naložené bicykle k sebe, aby vytvorili nejaký priestor pre môj bike. Všetko však z neho musím odmontovať a vziať sebou do kupé. Takáto vec ma nemôže vyviesť z miery. Príliš dlho sa teším na tento výlet a nepokazí mi ho nejaký štátny zamestnanec železníc. Všetko z biku zhadzujem, naloďujem tátoša a obvešaný ako vianočný stromček hľadám nejaké voľné miesto pre seba. Po dlhšom hľadaní nachádzam skoro prázdne kupé. Všetku výbavu vyhadzujem na mriežku nad sedačkami. Iba tu jednu cennú brašnu si bezpečne nechávam vedľa seba. Istota je guľomet a nechcem sa prebudiť o pár sto euro chudobnejší. Po kontrole lístkov sladko zaspávam, pričom mi do uší znie nesmrteľný Willie Nelson: "On the road again Goin' places that I've never been Seein' things that I may never see again I can't wait to get on the road again“ Z krásneho sna ma prebúdzajú rachotiace dvere kupečka. „Zmena průvodčí. Kontrola jízdenek.“ počujem ešte z polosna. V dverách stojí vysoký borec a čaká až sa prebudíme. Vyťahujem z peňaženky lístok a podávam mu ho. Jeho pohľad však neveští nič dobré. „Vy jedete do Chomutova?“ pýta sa rozpačito. Kývaním hlavou mu dávam za súhlas. „Jenomže tenhle vlak jede do Plzne.“ informuje ma okamžite. Táto správa ma rázom postavila na nohy. Chlapík mi vysvetľuje, že vlak do ktorého som nastúpil, mal niekoľko vozňov smerujúcich na južnú Moravu, niekoľko smerujúcich do južných Čiech a zvyšok išiel na sever. Vraj je to chyba sprievodcu, že ma na to neupozornil. Táto informácia mi je teraz úplne zbytočná. Nezostáva mi nič iné, ako trasu prispôsobiť podmienkam a vyraziť na biku z Plzne. Len pre istotu sa pýtam, či batožinový vagón ide s týmto vlakom. „Ne, ten jede do Severných Čech !“. Kým ta prvá jóbovka ma postavila na nohy, táto informácia ma skolila na kolená. Sprievodca vidí môj zúfalý pohľad a navrhuje, aby som v najbližšej stanici vystúpil a snažil sa čo najskôr dostať späť do Prahy a odtiaľ chytiť nejaký vlak do Chomutova. On zavolá vlakvedúcemu a vybaví, aby mi môj bike v Chomutove vyložili a uskladnili. Všetko sa to deje veľmi rýchlo. Behom niekoľko minút mnoho negatívnych správ. Blíži sa najbližšia stanica Beroun a ja musím rýchlo vystúpiť. Sprievodca mi pomáha zhadzovať všetku moju batožinu z mriežky nad sedadlami a vyhádzať ju z vlaku. Vlak odchádza a ja zostávam na skoro prázdnej rannej stanici a dúfam, že sa to všetko vyrieši. Už len počkať na najbližší vlak do Prahy a odtiaľ sa už do Chomutova nejako dostanem. „K...a !!!“, toto snáď nie je možné. Hádžem všetky veci z rúk a bez ohľadu na to, či mi ich niekto neukradne utekám k okienku pre predaj lístkov. Popritom spomínam všetky vulgárne slova, ktoré ma doposiaľ život naučil a nezabúdam ani na všetkých svätých. „Zastavte ten vlak !!!“ kričím na ženskú v okienku ako zmyslov zbavený a uvedomujem si, že som zabudol povedať čarovné slovo „prosím“. Kým všetku batožinu z odkladacieho priestoru sme so sprievodcom vyložili, ta najcennejšia brašna uložená na sedačke tam zostala ležať. Toto je snáď len zlý sen. Prišiel som o všetko najcennejšie, čo vlastním. Bike je na ceste na sever, všetka moja elektronika na ceste na juh. A ja tu stojím bezradný na stanici. Teraz je to už len o šťastí. Podarí sa spojiť so strojvedúcim môjho vlaku? Bude tam ešte moja brašna? Alebo ju už privlastnila nejaká dobra duša a prišiel som o svoje veci nadobro? A aj keď ju nájde vlakový personál, ako sa k nej dostanem? Tieto a ďalšie otázky mi prelietavajú hlavou, kým netrpezlivo postávam pri okienku. Po dlhom telefonáte sa dozvedám, že brašnu našli a dali ju do úschovy v najbližšej železničnej stanici v Hořovicích. Aspoň trosku šťastia v tento smolný deň. Čakám hodinu na najbližší vlak do spomínanej stanice a už sa valím pre svoje cennosti. Balvan mi padá zo srdca, keď dostávam do rúk svoj zabudnutý majetok. Už sa len dostať do Chomutova, kde ma čaká môj bike. Poctivo si strážim každý kúsok vybavenia a snažím sa už nič nestratiť. Na vlak do Prahy čakám hodinu a pol. Cesta je úmorná a počítam každú minútu. Ďalšie dve hodiny vyčkávam v hlavnom meste. Vďaka kamošovi z výšky mi čas ubieha rýchlejšie, ale aj tak by som bol už najradšej v cieli svojej cesty. Cesty, ktorá na začiatku vyzerala na pohodový prejazd vlakom sa zmenila na hotové utrpenie. Utrpenie, ktoré sa našťastie chýli ku koncu. Je po piatej večer, keď vlak zastavuje v Chomutove. V úschove si celý natešený vyzdvihujem svoj bike. Nasleduje nahodenie batožiny a prezlečenie sa do cyklooblečenia, Cvak-cvak a tretry sú v pedáloch. Bicykel sa dáva do pohybu a v hlave mi znie: „On the road again, I’m finally on my road again... “ Autor: Peter Chovanec Foto: Peter Chovanec "PS. Fotky v článku su iba ilustračné a nezodpovedajú popisovanému deju (vzhľadom na to, že väčšinu času som bol bez fotoaparáta aj bez bicykla). "

Známe príslovie hovorí, že všetko (či už dobré alebo zlé) má raz svoj koniec. A ja cítim, že aj moje putovanie sa pomaly chýli ku koncu. Napriek tomu, že mám za sebou len polovicu českého pohraničia, dovolenku mám už skoro vyčerpanú a musím myslieť na návrat do práce. Teraz je už isté to, čoho som sa obával od začiatku a utvrdzoval som sa v tom každým dňom na ceste. Naivný plán prejsť okolo republiky za necelé tri týždne cez pohoria je nereálny. Nereálny pre mňa, netrénovaného bikera. Nereálny pre mňa, zvedavého na všetko možné naokolo, len nie na priemernú rýchlosť a počet denne prejdených kilometrov. Nereálny pre mňa, ktorý žhaví viac spúšť fotoaparátu ako prevody bicykla. Musím teda prehodnotiť svoje sily a vytvoriť si plán na posledné dni. Po šialenom zjazde z Milešovky som opustil České Středohoří a namieril si to do mesta Chomutov, odkiaľ mám naplánovaný výstup na Krušných Hôr. Krušné hory sú planina (resp. naklonená doska), ktorá sa ťahá celým severozápadným pohraničím. S týmto pohorím som sa stretol už pri Dečíne, keď som stúpal k Tiským Skalám. Práve odtiaľ sa tiahne 250 kilometrov dlhá Krušnohorská Magistrála, na ktorú sa chcem napojiť a prejsť po nej až na najvyšší vrchol pohoria Klínovec (1244 m.n.m.). A odtiaľ si už len užiť pohodový prejazd do najzápadnejšieho mesta Čiech – do Aše, kde ukončím tento poznávací výlet. Zdanlivo jednoduchý ciel je bohužiaľ skomplikovaný niekoľkými nepríjemnými faktormi. Prvým z nich je nepríjemné slnko, ktoré sa drží na oblohe. Kým doteraz som bol nespokojný s chladným a sychravým počasím, pri týchto teplotách by som dal aj posledný halier sa pár kvapiek z neba. Teplota sa šplhá k štyridsiatke a ja nestíham zalievať svoj vyprahlý organizmus. Druhým problémom je nosič. Nerozvážny zjazd z Milešovky ho úplne dorazil. Obe nosné vzpery sú zlomené. Všetky moje pokusy o opravu sú márne a nosič skoro sedí na kolese. Medzera medzi pneumatikou a plochou nosiča je úplne minimálna a aj najmenšie zrnko piesku spôsobuje neskutočný odpor pri jazdení.     Pomaly stúpam na hrebeň. Kvôli spomínaným nepríjemnostiam to zvládam jedine na najľahšom prevode a tak cesta ubieha veľmi pomaly. Namáhavý výstup mi spôsobuje kŕče v lýtkach a pred očami mam mžitky. Každú chvíľku zastavujem v miestnych občerstveniach a lejem do seba liter vody. Občas sa obzriem za seba a sledujem, ako mi nosič derie aj zvyšky dezénu. Ale s tým ja nič nespravím a tak len odvrátim zrak a sledujem opustenú asfaltku pred sebou. Ešte že toto pohorie je tak zaujímavé a mám čo sa čím po ceste kochať. Kým doteraz som behal v horách posiatych smrekmi a borovicami, tu prevládajú listnaté stromy. A práve touto krásnou prírodou, sa medzi lesmi a lúkami prepletá spomínaná magistrála. Ide o starú, ale zachovalú asfaltovú cestu, ktorá je určená v lete cyklistom a v zime bežkárom. Pôvodné obavy, že tu budem obháňaný množstvom áut boli zbytočné. Pre autá tu sú určené novšie cesty a tak sa tejto trase vyhýbajú. Navyše na mnohých úsekoch majú zakázaný vjazd a tak si môžem užívať jazdu bez hluku motorov a smradu výfukových plynov.     Mojou prvou zastávkou je dedinka Kalek, v ktorej býva kamarátka a mimo iné cyklomaniačka, ktorá mi možno pomôže s mojim problémom. Tá ma len utvrdzuje v mojom názore. Chce to nový nosič alebo zváračku a na tomto pôvabnom ale zapadlom mieste nezoženiem ani jedno z toho. Po dlhej debate a chutnom obede mi nezostáva nič iné, len sa rozlúčiť a pokračovať v smere na Přísečnice. Přísečnice (732 m.n.m.) je vodná nádrž na planine Krušných Hôr, ktorá slúži k zásobovaniu miest v doline pitnou vodou. A preto svoj pôvodný zámer skočiť do nej a schladiť svoje rozpálené telo musím zrušiť. Aj keď mi nie je dopriate takejto odmeny, osud ma odmeňuje iným spůsobom. Dáva ma dokopy s jednou miestnou slečnou, ktorá mi ponúka svoje sprievodcovské služby. Takáto ponuka sa neodmieta. Príjemné klábosenie ma privádza na iné myšlienky. Úplne zabúdam na náročné stúpanie a odpor zadného kolesa. Pomaly postupujeme smerom na Klínovec. Keďže ide o hraničný priechod, vedie tam cesta prvej triedy. Úplne sa jej vyhnúť nedá, ale značné skrátenie je možné cez obec Kovářska. Táto dedinka v údolí Černého potoka je známa hlavne vďaka expozícii leteckých bitiek nad českým územím. Miesto prechádzky pomedzi vrakmi lietadiel pozývam svoju spoločníčku do miestnej reštaurácie. Keby som však vedel, že sa pridá aj jej priateľ, nie som až taký gentleman. :) Ďalej už pokračujem sám. Pokojné cesty končia a ja sa napájam na spomínanú frekventovanú cestu, ktorá smeruje na hraničný priechod do Nemecka. Autá sa tu premávajú takou rýchlosťou a frekvenciou, že ich nestíham počítať. Viac ako vodiči aut mi vadia arogantní motorkári, ktorí akoby hrali súťaž, že kto sa bližšie šuchne okolo cyklistov na krajnici. Jednoznačne je týchto 5 kilometrov najhorším úsekom na tomto tripe.     Jediným spestrením je krásny výhľad na Údolí Králů, ktoré sa rozprestiera pod Klínovcom. Malebné zelené údolie popretkávané penziónmi je najluxusnejšou oblasťou Krušných Hôr. Je mi jasné, že keby som tu chcel prespať, tak moja peňaženka horko zaplače. Našťastie je večer ešte v nedohľadne a tak valím ďalej. Po niekoľkých nepríjemných kilometroch sa dostávam na samotný vrchol Klínovca. Aj keď som mal po celý čas pod nohami dokonalý asfalt, bol to najnáročnejší výstup zo všetkých. Únava, počasie, zničený bicykel a šialení motoristi. To všetko zohralo rolu v tom, že ledva stojím na nohách. Dominantou vrcholu je 80 metrov vysoká telekomunikačná veža, ktorú som videl už z diaľky. Tou vzácnejšou stavbou je ale 24 metrová rozhľadňa a horský hotel, ktorý tu stojí už 130 rokov a patrí bezpochyby medzi tie najstaršie v republike. Momentálne je však v zlom technickom stave a prebieha jeho kompletná rekonštrukcia. A tak ma miesto pekného objektu na fotenie čaká ohradená stavba nehodná vytiahnutia fotoaparátu. Dlhšia prestávka a výdatné jedlo mi pomohli sa opäť rozhýbať. Zjazdujem do obce Boží Dar (1028 m.n.m.), ktorú mám naplánovanú ako poslednú zastávku. Ide o najvyššie položenú obec v republike, ktorá človeka hneď dostane svojou atmosférou. Krásne domčeky s upravenými cestičkami si každého hneď získajú. Toto rozprávkové mestečko sa tiež radí do kategórie luxusných destinácii a tak tu človek stretáva hlavne pohraničných Nemcov, ktorí si to môžu dovoliť. Nemám však čas sa veľmi zdržiavať. Rýchla obhliadka mesta a už vyrážam ďalej. V jednej ruke zmrzlina, a v tej druhej riadidlá. Na to, že som pred dvoma týždňami nasadal na bike s tým, že na spd neviem jazdiť a ovešané riadidlá ledva dokážem otáčať, si teraz vcelku trúfam. Hold človek sa rýchlo učí.     K večeru dorážam do dedinky Rajec, kde nachádzam nocľah. Je to jeden z mála kempov, ktoré na Krušnohorskej planine človek nájde. Zajtra ma čaká posledný deň v sedle. Do Aše mi chýba necelých 40 kilometrov. A potom už len dlhá cesta domov a nástup do práce. Sám seba prekvapujem, že miesto užívania si posledných chvíľ v prírode sa už teším na mäkkú posteľ, teplú sprchu (ktorá sa nezastaví po 4 minútach) a verte či neverte aj na svoju fyzicky nenáročnú prácu. Hneď z rána vyrážam do mestečka Plesná, odkiaľ prechádzam cez Nemecko do Aše. Fotením sa už nezdržiavam. Kým doteraz som počítal dni, teraz počítam minúty. Minúty do odchodu vlaku. Stíham to len tak tak. Vlak do Chebu mi skoro utiekol pred nosom. Deväť a pol hodiny. To je čas, za ktorý sa vlakovou dopravou dostanem do Ostravy. Deväť a pol hodiny celistvého oddychu som nezažil už nejakú dobu. Za oknami sa mi mihajú hory a mestečká, ktorými som prechádzal a na mňa prichádza sentiment. Bol to skvelý zážitok. Bol síce prvý, ale určite nie posledný. Hneď ako dám dokopy seba a môj bike, budem pokračovať. Veľa som toho prešiel, ale veľa ma toho ešte čaká. Veď musím spoznať rozprávkový Český Les, ospevovanú Šumavu, ale aj krásy južnej Moravy. Musím prejsť Českomoravskou vrchovinou, nahliadnuť do Vysočiny a nesmiem zabudnúť ani na československé vrchy – Biele Karpaty, Beskydy a Javorníky. Je toho ešte veľa, čo sa dá spoznávať. Česko a Slovensko schovávajú mnoho krás a tak smelo do ich objavovania... Autor: Peter Chovanec Foto: Peter Chovanec

Snáď každého z nás niekedy zastihla pri bicyklovaní búrka. Zo zatiahnutej oblohy sa nekompromisne valia litre studenej vody, ktoré premočia náhliaceho sa bikera behom pár sekúnd do morku kosti. Nasiaknuté oblečenie sa lepí na telo a nepríjemné ho chladí. Cez vetracie medzery na prilbe prenikajú kvapky dažďa na hlavu a vytvárajú malé cícerky vody stekajúce po tvári. Človek do toho dáva maximum. Nohy šliapu, čo môžu. Telo ide na kyslíkový dlh. Občasné spomalenie je využité iba na poriadny nádych a sfúknutie kvapiek, ktoré sa provokačne hojdajú na mihalniciach. Vtedy už biker nevníma padajúci dážď a silný vietor, ale len cestu pred sebou. Vôbec si jazdu neužíva a myšlienkami je dávno doma zabalený v teplej deke. V takejto situácii sa nachádzam aj ja práve teraz. Putujem po Krušných Horách, ktoré sa ma rozhodli privítať bleskami a hromami. Z Tiských Skál skĺzavam do Petrovíc, odkiaľ ma čaká nekonečné stúpanie na Krušnohorskú magistrálu. Aspoň tak to vnímam ja pri tomto počasí. Stále dúfam, že sa to čoskoro zmení a slnko opäť zahreje moje skrehnuté telo. Postupujem ďalej po magistrále až do dediny Adolfov, kde mi dochádza trpezlivosť. Miesto pokračovania otáčam bicykel a neplánovane zjazdujem do kempu v mestečku Chabařovice. Kemp pri malom rybníku je skoro opustený. Využívam jeho prázdnosti a nenápadne sa schovávam do sprchy aj so svojim bicyklom. Horúca sprcha sa stáva mojim najlepším priateľom v tomto upršanom dni.     Ďalšie ráno našťastie slnko vyliezlo spoza mrakov a mňa čaká krásny deň. Hneď po otvorení stanu ma zaujme neďaleký opustený kopec, ktorý včera unikol mojej pozornosti. Vďaka svojej osamotenosti pôsobí neuveriteľne majestátne. Podľa zistených informácii ide o vrch Milešovka (836,5 m.n.m.), ktorý je najvyššou horou v Českom Středohoří. Už len tým, že je najvyšší si zaslúži moju pozornosť. Rozhodol som sa teda opustiť české hranice a vydať sa na túto najveternejšiu horu v republike. Predtým mám však namierené do mesta Ústí nad Labem. V peňaženke mám už suchoty a potrebujem taktiež doplniť zásoby. Ale hlavne som na toto mesto zvedavý. Mnoho som o ňom počul a bohužiaľ nikdy nešlo o kladné názory. Ústí bolo negatívne ovplyvnené prudkým priemyselným rozvojom už v 19. storočí. Bol tu uprednostňovaný hlavne chemický a hutnícky priemysel. Priamo v meste aj teraz nájdete mnoho podnikov chemického a potravinárskeho zamerania. Taktiež sú tu plynárne, teplárne a panelárne a tak ovzdušie mesta je značne znečistené.     Ja tento problém pociťujem od prvého momentu, čo som vstúpil do mesta. Síce sám bývam v meste, kde znečistenie ovzdušia prekračuje všetky limity, tento pach ma totálne zaráža. Smrad pripomínajúci niečo medzi zanedbanými verejnými záchodmi a pokazenou rybacinou mi dal prvú facku. Tá druhá prichádza vo forme tmavších obyvateľov obývajúcich štvrť, ktorou práve prechádzam. Snažím sa ísť na doraz, lebo sa bojím okradnutia, pričom hlboké nádychy značne obmedzujem. Príchodom do centra som sa síce rómov zbavil, ale dráždivý smrad zostáva...     Centrum mesta je však veľmi pekné a zachovalé. Stredom mesta preteká veľtok Labe, ktorý križuje niekoľko obdivuhodných mostov. Práve po jednom z nich prechádzam na východnú stranu rieky, aby som sa napojil na cyklochodník smerujúci do Prahy. Nad ním sa týči dominanta a symbol mesta – hrad Střekov. Stojí na 100 metrov vysokej skale, ktorá je bohužiaľ nedostupná. Pod hradom sa na Labe nachádzajú Masarykové Ždýmadlá, ktoré však tiež stoja za pozornosť. A za nimi už nekompromisne začína České Středohoří. České Středohoří je pohorie, ktoré vzniklo na rozdiel od ostatných pohorí v republike sopečnou činnosťou. Práve preto, je tak rozdielne od hôr, ktoré som doposiaľ navštívil. Nemá žiadne spojené vrcholy ani žiadne hrebeňovky. Ide len o osamotené kopce popretkávané množstvom údolí a cestičiek, v ktorých je hustá sieť malých obci, osád a osamotených domčekov. Je tu mnoho pamiatok ľudovej architektúry, hlavne zdobených drevených stavieb. Tak ako Váh rozdeľuje Malú Fatru na Lučanskú a Kriváňsku, tak Labe delí středohoří na dva podcelky: Verneřické středohoří na východe a Milešovské středohoří na západe. Ja som momentálne v tej východnej časti a smerujem do dediny Žernoseky, kde sa nachádza najbližší prievoz. Kvôli lepšiemu výhľadu nejdem údolím okolo rieky, ale využívam okolité kopčeky, aby som mal aspoň ako taký výhľad na okolie a hlavne jedinečný Lovoš na druhej strane, ktorý plánujem zdolať.     Lovoš (570 m.n.m.) je ľahko rozpoznateľný už z diaľky. Na rozdiel od ostatných kopcov v pohorí, má až dva vrcholy. Jednému sa hovorí Veľký Lovoš a druhému prekvapivo Malý Lovoš. Popod neho sa tiahne Opárenské údolí, v ktorom miznem hneď po preplavení na druhý breh Labe. Toto údolie je najznámejšie a najnavštevovanejšie údolie tohto regiónu. Vôbec sa tomu nedivím, vzhľadom na jeho atraktívnosť. Prechádzam ním pomaly a skúmam všetky jeho cestičky. Ponad údolie je postavený skoro 300 metrov dlhý preklenovací most diaľnice D8, ktorý bol navrhnutý tak, aby negatívne nezasahoval do tejto chránenej krajinnej oblasti. Je to dôkaz toho, že keď človek chce, všetko je možné...     Na Lovoš sa dá dostať minimálne štyrmi spôsobmi a teší ma, že som našiel taký, ktorý je plne prejditeľný na bicykli. Na vrchole robím pár promo fotiek a už si to valím smerom k Milešovu, odkiaľ plánujem výstup na Milešovku. Milešovka výrazne prevyšuje všetky ostatné vrchy v Českom Středohoří, a tak z vrcholu je kruhový rozhľad do ďalekého okolia. Na druhej strane ide o horu s najdrsnejším počasím Čiech a všetky cesty na vrchol sú veľmi náročné. Aj preto sa tohto výstupu obávam. Po pol hodine náročného tlačenia som sa rozhodol vyšliap vzdať. Je to prvý kopec, ktorý ma na tejto výprave pokoril. Jeho hlavným spojencom je zapadajúce slnko, ktoré ma upozorňuje na to, že neviem kde budem dnes v noci spať. Otáčam bicykel a zjazdujem ťažko nadobudnuté výškové metre. Ešte posledné obzretie sa za nezdolanou horou a už uháňam do 20 kilometrov vzdialeného kempu v Bíline. Ale ja sa vrátim Milešovka, ja sa vrátim...     Bílina je malé mestečko, ktoré je vraj odvodené od slova bílý. Osobne to vnímam ako veľkú iróniu, vzhľadom na to, že väčšina obyvateľov, ktorých tu takto podvečer stretávam sú rómskeho pôvodu. Tento fakt mi vôbec nepridáva na pohode. Najväčší problém je, že nemám poňatia kde sa kemp nachádza a tak sa na nich musím obrátiť. Viete koľko to chce guráže, ísť sa spýtať rómskej prostitútky na cestu??     Po veľkých patáliách sa konečne dostávam do rušného kempu, kde je zraz milovníkov starých citroenov. Živá muzika hraje, pivo tečie prúdom a odvšadiaľ je počuť krik a spev. Mne to však nevadí. Som rád, že som v bezpečí a aj napriek veľkému hluku všade navôkol zaspávam tvrdým spánkom. Na druhý deň vstávam už s úsvitom. Sledujem slnko vychádzajúce spoza hory Bořeň, ktorá je symbolom mesta. So slnečnými lúčmi okolo seba pripomína ležiaceho leva v buši. Dnes nie je čas sa zdržiavať. Ešte mám resty z minulého dňa. Rýchlo nahadzujem veci na bike, miesto raňajok do seba hádžem dve horalky z vlastných zásob a vyrážam tam, kde som včera skončil – k Milešovke.     Poctivo šliapem do pedálov, aby som sa dostal z nízko položenej Bíliny. Ale rovnako ako sa ja opieram do pedálov, slnko sa opiera do mňa. Behom niekoľkých minút som úplne premočený vlastným potom. Navyše ma stále hnevá zlomený nosič, ktorý sa napriek všetkým možným opatreniam zosúva nižšie a tlačí na bočnú stenu plášťa.     Vytúžená prestávka prichádza po 15 kilometroch, keď ma zastavuje staršia žena, či by som jej nepomohol opraviť auto. Autom sa to dá ale ťažko nazvať. Vyše dvadsaťročný prehrdzavený favorit vyzerá, akoby dýchal z posledného. Pri mojom návrhu, aby ho tu nechala a išla si kúpiť normálne auto mi začína rozprávať ako sa v skutočnosti v Biline žije. Rozpráva mi o tom, že auto neodstavené v garáži má do rána prevŕtanú nádrž, odmontované kolesá alebo vykradnutý interiér. To závisí od toho, čo momentálne tmavší spoluobčania potrebujú. A pri ich množstve je na nich polícia krátka. Sama ma nazýva bláznom, že som sa odvážil do mesta prísť tak neskoro večer. Jej večerná prechádzka do obchodu pred pár mesiacmi sa skončila otrasom mozgu a týždenným pobytom v nemocnici. A to všetko pre zopár korún v peňaženke.     Počúvam tieto strastiplné zážitky, až kým sa na obzore neobjaví odťahovka. Moja rola spoločníka tu končí. Pokračujem v ceste na Milešovku, ktorá je už prakticky za rohom. Prvý úsek výstupu je v pohode, pretože aj napriek strmému stúpaniu ide o široký asfalt, na ktorom sa dá dobre manévrovať aj zo sedla. Postupne sa však cesta mení na značne kamenistú až sa nakoniec zužuje do úzkeho a prudkého chodníčka. Nezostáva mi nič iné len zosadnúť a vytlačiť bike po vlastných.     Trvalo to asi len hodinu, a už sa predomnou objavil vrchol. Vrchol, na ktorom sa vypína 19 metrov vysoká rozhľadňa a meteorologická stanica. Keďže je dostupná pre verejnosť, tak bicykel nechávam odpočívať a sám leziem nahor. Tak tento pohľad určite stál za ten návrat, určite stal za to trápenie, vysilené nohy a prepotené tričko. Už chápem, prečo známy cestovateľ Alexander von Humboldt toto miesto označil za 3. najkrajšiu vyhliadku na svete. Veď posúďte sami...       Autor: Peter Chovanec Foto: Peter Chovanec

„Je mi to zbytočné vedieť, ja to nikdy nepoužijem !!!“. To bola moja pravidelná reakcia, keď sa do mňa na základnej a strednej škole snažili natlačiť aspoň niečo z nemeckého jazyka. Keby som ich tak vtedy počúval. Nerobil by som teraz zo seba vola pred nemeckou babkou, ktorej sa v domnení, že nemecké wer je to isté čo anglické where, pýtam na to, kde to v čerte som. Wer bin ich?? Wer bin ich?? Zúfalo vyzvedám a popritom klepem na mapu. A ona len podivne kyve hlavou... Vidím, že tu nepochodím a tak sa riadim aspoň intuíciou (a dopravnými značkami ), ktorá ma privádza na neďalekú česko - nemeckú hranicu. Ešte pár kilometrov a už som v oblasti, do ktorej som sa chcel dostať. Do regiónu zvaného Českosaské Švýcarsko. Ja osobne mám v pláne preskúmať len tú českú časť, ktorá je asi tak polovičnej rozlohy ako jej sesterská oblasť na území Saska. Ale to všetko až zajtra. Dnes mám už len jednu bojovú úlohu a to nájsť si vhodný nocľah. Popri hľadaní narážam na cyklistu - dobrodinca, ktorý mi ponúka pomoc pri hľadaní nejakého kempu. Našťastie sa nemusím báť, že mu nebudem stíhať. Chalan má na bikeu nahodených 8 litrov červeného a 6 litrov bieleho vina. Vraj si idú s priateľkou spraviť romanticky večer. Hold, iný kraj, iný mrav...     Nakoniec som zakotvil v kempe v Jetřichoviciach. Maličký kemp obkolesený vysokými bralami je preplnený českými, ale aj zahraničnými turistami. Luxusnej večere sa tu nedočkám, ale prázdny žalúdok nepohrdne ani podradnými párkami v miestnom bufete. Akurát už narážam na jazykovú bariéru a tak musím voľky-nevoľky prepnúť do môjho českého šušlavého módu. „Čtyži párky s hožčicí a tži deci kofoly.“ A už sa to nesie. Viac ako na jedlo sa teším na svoj teplý spacák. Scenéria je tu síce krásna, ale medzi tými skalami je neskutočná zima...     Ráno ma budí zurkot potoka, čvirikanie vtáčikov a pobehujúce deťúrence. Z oblohy ma zdraví žiariaci Oskar, a z okolitých stanov vysmiati táborníci. Proste idylka, pri ktorej človek nemôže mat zlú náladu. Nemôžu mi ju pokaziť ani boľavé nohy, ani stuhnutý chrbát a dokonca ani zlomený nosič na bicykli. Dnes som sa rozhodol zostať tu a načerpať nové sily. Nemyslím tým však žiadne flákanie sa a vylihovanie v tráve. Po poctivom vydrhnutí špinavého oblečenia vyťahujem bicykel zo stanu, zhadzujem všetky brašne a chystám sa naľahko preskúmať zakutia tohto národného parku. O Českom Švýcarsku som počul už dávno predtým, ako som prvýkrát sadol na bicykel. Už v detstve sa ku mne dostavali informácie o kraji plnom skalných veží, stien, roklín a pieskovcových brán. Z každej strany som počúval (a stále počúvam), ako sa tu dá krásne vyšantiť na bicykli, ale aj bez neho. A tak aj keď nejde o žiadne pohorie a najvyššie miesta tu nepresiahnu 500-600 metrov, hodlám sa tu vyšantiť tiež. Snáď najznámejším útvarom celého parku je Pravčická Brána. Ďalšími symbolmi sú Mariina vyhlídka, Šaunštejn, alebo Dolský mlýn, s ktorým sa spája zaujímavá legenda. Mlynárov syn sa vydal do sveta na vandrovku, aby sa čosi priučil. Kým sa vrátil, nadobudol veľký majetok, ale aj zostarol a zmenil sa na nepoznanie. Hneď po návrate sa ubytoval v mlyne u rodičov ako pocestný a na druhý deň sa chcel priznať, kto v skutočnosti je. Bolo však neskoro. Rodičia ho v nevedomosti o koho ide, kvôli jeho majetku zabili... Tých pamiatok, stavieb a skalných útvarov tu človek nájde nespočetne. Ak si však myslite, že sa k niektorým z nich dostanete na bicykli, ste na veľkom omyle. Pre cyklistov sú sprístupnené len hlavné cesty, ktoré sú však silne frekventované a pár chodníčkov, ktoré neposkytujú žiadne pekné výhľady. Jediným spestrením sú vtipné značky a upozornenia, ktoré lemujú každú trasu.     Behom troch hodín zvládam prejsť všetky doly a cyklocestičky, ktoré sú pre cyklistov sprístupnené. Trasy sú nenáročné, s minimálnymi stúpaniami a tak už na obed som na Chate na Tokáni, ktorú som mal naplánovanú ako poslednú zastávku. Nemôžem povedať, žeby sa mi tu nepáčilo, ale na cyklistiku to veruže nie je najvhodnejší región, vlastne ani na turistiku. Človek tu nemôže zažiť turistiku v pravom slova zmysle, keď po hodinách lopotenia je šťastný, že dosiahol svoj cieľ. Toto je o turistike pre neturistov. Autom sa odviezť k nejakej pamiatke, 10 minúť nenáročnej chôdze, pár promo záberov pre facebook a môžeme sa pohnúť ďalej...     Plánovaný deň jazdenia sa zrazil do doobedia. Už tu nemám, čo skúmať. Idem do kempu a balím si veci. Miestny správca mi ochotne pomáha s nápravou zlomeného nosiča u neho vo dvore. Chce to len sverák, kladivo a pár metrov drôtu a nepoužiteľný nosič sa rázom mení na použiteľný. Ktovie na ako dlho... Z Jetřichovíc som si to namieril na Mezní Louku, odkiaľ si užívam dlhý zjazd do Hřenska (115 m.n.m.), ktoré je najnižšie položenou obcou v ČR. Toto mestečko leží na sútoku riečky Kamenice a veľtoku Labe a je vstupnou bránou do NP České Švýcarsko zo západnej strany. Aj preto obec žije čisto z turizmu. Nájdete tu desiatky hotelov, reštaurácii a hlavne obchodov so suvenírmi.     Mňa však viac ako suveníry zaujíma rieka Labe, cez ktorú sa túžim dostať. Od nášho posledného stretnutia v Krkonošiach sa tak 50 násobne zväčšila a tak nejaké prebrodenie neprichádza do úvahy. Chvíľku kopírujem veľtok, až sa dostávam k prievozu Dolný Žľab. Stačí dať prievozníkovi jednu dvacku do kasičky a už si môj tátoš užíva svoju prvú plavbu.     Na druhej strane ma čaká dokonalý asfaltový cyklochodník, ktorý sa ťahá od Prahy až do Severného Mora. Pomaličky postupujem smerom na Děčín, pričom obdivujem mohutný kaňon Labe. Celý kaňon je vytvorený Labskými pieskovcami, ktoré mi pri troške preháňania pripomínajú stolové hory vo Venezuele. V Děčíne je čas opustiť pohodovú cestičku a začať stúpať do pohoria Krušné Hory. Aj keď miesta, ktoré sa plánujem navštíviť, sú na území Krušných hôr, oficiálne sú prideľované kvôli svojej podobnosti k Labským pieskovcom a Českého Švýcarsku. Ide o Ostrovské Skaly pri osade Ostrov a Tiské Skaly pri obci Tisá. Práve tieto miesta sa stali rajom pre českých a nemeckých horolezcov.     Vzhľadom ku končiacemu sa dňu som sa rozhodol v spomínanej osade Ostrov zakempovať. Malebná dedinka v údolí obkolesená vysokými skalami má okrem zopár starých domčekov len luxusný hotel a malý kemp. Som tu asi jediný, čo nemá cez plece prehodené lano a na opasku pár skôb. Navyše mám pocit, že väčšina osadenstva je tu nemeckej národnosti a tak ani nie je s kým sa dať do reči. Dám si cesnačku a dve horalky (nič iné už nemajú) a zaliezam do svojho brlohu…     Niekedy je vonku pekne, a niekedy sa slnko pred ľuďmi schová za husté mraky. Práve do takého škaredého dňa sa prebúdzam. Obloha desivo zatiahnutá, studený vzduch a silný vietor. Jednoducho počasie pripomínajúce jeseň. Rýchlo všetko skladám a snažím sa odtiaľ vypadnúť. Po skoro dvoch týždňoch na bicykli mi toto každodenné trištvrtehodinové rozbaľovanie a balenie začína liezť na nervy. Už ma to nebaví...     Pomaly vyšliapem z doliny na hrebeň a postupujem k Tiským Skalám. Ide o labyrint pieskovcových skál rôznych tvarov pripomínajúcich zvieratá, predmety, ale aj ľudí. Aj k tomuto miestu sa viaže legenda. Ide o legendu o poklade francúzskeho šľachtica, ktorý strážia zlí škriatkovia a každý, kto do labyrintu vstúpi, už nikdy nenájde cestu von. Práve preto sa sem ešte pred 100 rokmi báli ľudia vstúpiť. Dnes je však všetkému inak. Oblasť je prístupná a je plná upravených a značených trás, takže človek sa už nemá čoho báť. Veľmi ma prekvapuje, že na rozdiel od centra Českého Švýcarska je táto oblasť skoro prázdna a pobieha tu len niekoľko turistov.     Na vstupe ma privíta milá pani, ktorá mi ochotne ponúka postráženie bicykla, kým sa ja budem kochať krásou jej rodného kraja. To sa proste nedá odmietnuť a tak už o chvíľku obdivujem skaly v tvare slona, korytnačky, Afriky, či obrieho hríba. Symbolom celej oblasti je Janusova Hlava, ktorá je odjakživa cieľom mnohých lezcov.     Aj teraz je ich tu mnoho. Pri pohľade na jednotlivé skaly neviem, či mám obdivovať prírodu, alebo umenie tých ľudí, ktorí sa na nej práve držia. Jeden z prítomných ma presviedča o tom, že to nie je tak náročné a 80% sily ide z nôh (a tak ako cyklista by som nemal mať problém). Ja si však netrúfam a radšej kráčam ďalej…     Po dvoch hodinách ma spomedzi skál vyháňa silný dážď. Najradšej by som sa niekde schoval, ale tu zostať nemôžem. Tento lejak tak skoro neustane a prespanie tu neprichádza do úvahy. Brašne na bicykli aspoň provizórne prekrývam igelitovými taškami, aby som zabránil úplnému premočeniu a vyrážam do nečasu... Autor: Peter Chovanec Foto: Peter Chovanec

Oblé zelené kopčeky pod gýčovito modrou oblohou. Rašeliništia, rozhľadne, skalné vyhliadky, chaty. Háje strieborných aj zelených smrekov popretkávané desiatkami kilometrov asfaltových a šotolinových ciest. Celú noc mi tieto obrazy Jizerských hôr behajú po mysli. Nemôžem si pomôcť a musím sa tam ešte vrátiť. Predtým však navštívim baziliku Navštívenia Panny Márie, ktorá ma už večer predtým zaujala. Legenda vraví, že raz na tomto mieste zaspal miestny drevorubač a vo sne sa mu zjavili anjeli. Tí ho požiadali, aby na toto miesto položil podobizeň Matky Božej, pretože ide o zázračné miesto. Za odmenu bude jeho chorá žena a syn zbavení všetkých nemocí. A tak sa aj stalo…     Po troške histórie je opäť čas na trošku namáhavého, ale krásneho športu zvaného cyklistika. Z Hejnic (350 m.n.m.) si to šľapem opäť do sedla Smědava (847 m.n.m.). Počasie mi praje a okrem teplého slnka je mi dopriaty aj príjemný vánok, ktorý chladí moje udýchané telo. Na chate sa dotankujem kofolou a vyrážam skúmať ďalšie zákutia Jizeriek. Znova sa vraciam do osady Jizerka. Výhodou je, že po hrebeni vedie niekoľko paralelných trás (konkrétne Jezdecká, Pomenádní, Zelená a Jizerská) a tak sa nemusím vracať po rovnakej ceste ako som včera prišiel. V osade sa opäť dlávim ponúkanými dobrotami. Zisťujem, že po toľkých dňoch v pohybe sa mi snáď zrýchlilo trávenie a jem viac ako jazdím. Takýmto spôsobom prejem celú výplatu. :)     Z Jizerky sa dá panelovou cestou dostať k vodnej nádrži Souš, následne k pretrhnutej priehrade a zakončiť to v dedinke Josefův Důl. Aj keď sa snažím prejsť čo najviac z ponúkaných chodníčkov, vyberám si trasu tak, aby som postupoval ďalej na západ. Po namáhavom výstupe sa dostávam nad dedinu k rozsiahlej vodnej nádrži Josefův Důl. Vôbec si neviem predstaviť, ako to tu môže fungovať v období zaplav. Ja by som si tu veruže bál postaviť dom. Šamalova chata je od nádrže už len na skok. Chata je akýmsi prvým záchytným bodom väčšiny liberčanov, ktorí si to namieria do Jizerských hôr. Síce je stred týždňa, je ich tu požehnane. Ja však nemám čas sa zdržiavať a nastavujem svoj azimut na piate najväčšie české mesto – na Liberec. Mesto je známe mnohými zaujímavosťami. Jedným zo symbolov mesta je renesančná radnica z roku 1893. Významnými pamiatkami sú určite aj liberecký zámok a severočeské múzeum.     Všetky tieto pamätihodnosti síce obdivujem pri prejazde centrom, mojim prioritným cieľom je však iný symbol mesta. Ide o hotel a vysielač na vrchole Ještědu (1012 m.n.m.). Aj keď sa na neho z diaľky pozerám už dve hodiny, neviem ako sa tam bez mapy mesta dostať. Stojím pred radnicou, ktorá je asi najnižšie položené miesto Liberca (374 m.n.m.) a zisťujem trasu na jednu z najprominentnejších hôr v republike. Cesta pod vrchol je však prekvapujúco jednoduchá. Stačí sledovať električkové koľaje…     Ještěd bol odjakživa dominantou Čiech. Určite nebudem preháňať, keď poviem že pre bratov Čechov je niečím takým, ako je pre nás Kriváň a Kľak alebo pre Švajčiarov Matterhorn. Záujem o jeho pokorenie bol odjakživa veľmi veľký a keďže turisti netúžili len po nádhernom výhľade, ale aj po možnosti načerpania nových síl, začali tu vznikať rôzne zariadenia. Už pred 170 rokmi tu stálo prvé občerstvenie, neskôr nahradené prvou chatou, ku ktorej postupne pribudla vyhliadka. Skoro päťmetrová vyhliadka bola následne nahradená vyše osemmetrovou vyhliadkou. Neskôr to bolo nahradené horským hotelom a reštauráciou a vrchol slúžil taktiež k televíznemu vysielaniu. V roku 1973 však toto všetko bolo nahradené novým televíznym vysielačom a hotelom v tvare rotačného hyperboloidu, ktorý asi pozná každý Čechoslovák. Vrchol bol teda upravovaný a rekonštruovaný častejšie ako slovenské námestia a ja som rozhodnutý ho navštíviť skôr, ako sa tam rozhodnú všetko zbúrať a postaviť tam napríklad 50 poschodový mrakodrap.     Z vrcholu je krásny výhľad na všetky strany. Veď Ještěd je jediná tisícovka v širokom okolí. Domáci mi okrem okolitých kopcov ukazujú taktiež hranicu Nemecka a Poľska. Kým na poľskom území je vidieť len dymiace sa komíny a fabriky, to nemecké zdobia zelené pláne a veterné turbíny. Je príjemné vedieť, že som už prešiel celú hranicu s Poľskou republikou. Napĺňa ma to energiou do ďalšieho putovania.     Prechádzam Ještědsko-Kozákovským chrbtom a po značenej modrej trase sa dostávam až do mesta Hrádek nad Nisou. Skôr ako mestom by som ho nazval mestečkom, keďže tu žije sotva 7 tisíc obyvateľov. Sú to však príjemní ľudia a páči sa mi aj Kristýna, u ktorej dnes prespávam. Kto z Vás vie, o akej Kristýne tu hovorím? ;) Opäť sa prebúdzam do slnečného dňa. Veľká pečená klobáska a bohatý zeleninový šalát a som tak plný energie ako zajačik nemenovanej značky. Ja však dnes toľko energie ani nebudem potrebovať. Veď sa chystám do Lužických Hôr a tie nemajú ani jednu tisícovku. Dokonca tu nenájdem ani deväťstovky ani osemstovky. Najvyšší vrchol je Luž a má iba 792 metrov . Pri týchto informáciách pohorie značne podceňujem a vnímam ho len ako pár vlniek… Veľká Chyba !!! Keďže ide o nízke kopce, rozhodol som sa okrem hory Luž pokoriť aj hraničný vrchol Hvozd (749 m.n.m.) . Na Hvozd som sa rozhodol vystúpať z nemeckej strany od Hainu. Práve preto sa mi v pamäti zaryl viac jeho nemecký názov Hochwald. Až ma prekvapuje, že pri svojej mizernej znalosti nemčiny a neúplnej mape sa tam bez problémov dostávam. Akurát ma znepokojuje krik Nemcov za mnou: „Nein, nein. Grosse Steine !!!“. Ktovie, čo tým myslia… Na samom vrchole je nemecká chata Hochwaldbaude. Nie je sa čo diviť, že nie je česká. V celom pohorí sú až na jednu (Chata pod Lužom) iba chaty Nemcov. Zaliezam do vnútra a skromne si pýtam 2 deci džúsu. Obávam sa, že na viac by som nenaškrabal pri nemeckých cenách. Deci džúsu len za jedno éčko. Cena priam ľudová…     Uff !!! Začínam chápať, čo v nemčine znamená Grosse Steine. Zostup na českú stranu pripomína najnáročnejšie úseky hrebeňa Roháčov. Sám neviem ako to mam zísť, a nie to ešte s bicyklom. Nacvičujem si 100 metrový zostup najskôr na nečisto, až potom do toho zapájam svojho tátoša. Chvíľami sa cítim úplne bezmocný a plaším veveričky svojimi hlasitými vzdychmi a vulgárnymi prejavmi. Aj keď sa mi nakoniec darí zostúpiť, nie je to bez následkov. Čo načal zostup zo Sněžky, dorazil tento zostup a jedna strana nosiča je zlomená. Konštrukcia síce drží ešte na troch záchytných bodoch, jej nosnosť je však značne obmedzená. Palica a kus izolepy a s nádejou, že to vydrží vyrážam na Luž.     Cestou míňam len predražené chaty nemeckých obchodníkov a tak radšej fungujem iba na suchej strave. O to šťastnejší som, keď konečne dorazím na Chatu pod Lužom, kde ma s príjemným úsmevom a ľudovými cenami privítajú české dievčence. Bez váhania si vyberám. Veď čo môže byť lepšie ako pečená kačica s bramborovými knedlíkami po takomto namáhavom dni??     Môj deň však ešte nie je u konca. Pokračujem v stúpaní na vrchol Lužu. Úzky kamenitý chodníček tvorí serpentíny až na samotný vrchol. Komplikáciou sú len občasné veľké kamene a prudké zákruty. Výhľad však stojí za to. Jedine čo ho kazí, je pomaly zapadajúce slnko, ktoré ma núti opäť sadnúť na bike a hľadať si nejaký nocľah.      Môj plán je jednoduchý. Napojiť sa na modrú značenú trasu a po opustení hôr si to namieriť do najbližšieho kempu. Kto mal však tušiť, že nemecká modrá trasa a česká modrá trasa vedú do rozdielnych destinácii. Po dlhom putovaní lesom opúšťam konečne divočinu a schádzam do neďalekého mestečka. Kde to som? Großschönau. Scheiße!!! Autor: Peter Chovanec Foto: Peter Chovanec

Sněžka (1602 m.n.m.), tá spanilá dáma najvyššieho pohoria v republike. Nejde len o najvyšší vrchol republiky. Ide o dominantu, ktorú musí každý Čech navštíviť aspoň raz za život. Aj ja ako správny turista som ju neobišiel a práve stojím na samom vrchole – jednou nohou v Čechách, druhou nohou v Poľsku. Síce ide o horu s nadmorskou výškou, nad ktorou by veľa slovenských bikerov len ohrdlo nosom, ja sa cítim ako Reinhold Messner, keď po prvýkrát zdolal Everest. Nemôžem však povedať, že sa mi dostáva zaslúženého výhľadu. Je tu taká hmla, že si nevidím na vlastný nos. Sotva vidím obrysy budov, ktoré tu už desaťročia zdobia tento rozsiahly skalnatý masív. Najstaršou z nich je určite 14 metrov vysoká kaplnka sv. Vavrinca, kde sa usporiadávajú pravidelné bohoslužby. Raritou je určite aj Česká poštovna, najvyššie položená pošta v republike. A určite nesmiem zabudnúť na horský hotel a meteorologickú stanicu.     Nikde však nie je ani duše. Možno to bude tým, že je po šiestej večer, vonku popŕcha a fúka nepríjemný vietor. Jedine v malom bufetíku stretávam hŕstku ľudí, ktorí tam pracujú. Len udivene krútia hlavou pri pohľade na môj ovešaný bicykel a moje letné oblečenie. „Je tady sotva šest stupňů“ hovorí mi pani popri varení čaju a ukazuje na informačnú tabuľu. Až teraz si uvedomujem, že mám na sebe len cyklokraťasky a tenkú pláštenku. Popri tom náročnom výstupe som sa zahrial dostatočne, ale teraz cítim chlad až do morku kosti. Snažím sa zahriať pollitrom horúceho čaju a výzvedám ako sa najľahšie dostanem dole. Počasie a čas sú teraz mojimi najväčšími nepriateľmi. Horali mi nakoniec ukazujú zjazdnú cestu na Luční Boudu, ktorá leží pod vrcholom druhej najvyššej hory republiky – pod Luční Horou (1547 m.n.m.). Vysvetľujú mi, že táto cesta nie je prístupná ani turistom (tobôž nie cyklistom), ale výhradne zásobovaniu, ochranárom, meteorológom a občas prezidentovi (s ktorým som sa minul asi o hodinu). Je to z dôvodu, že cesta je široká iba pre jedno vozidlo a keby som tam nejaké stretol, nemám ho ako obísť. Avšak podľa rozpisu už nikto tadiaľ dnes nepôjde a tak môžem smelo vyraziť.     Cesta je hrboľatá, vytesaná do kameňa a naozaj veľmi úzka. Hlboká roklina je schovaná v hustom mraku rovnako ako všetko navôkol. Vidím len pár metrov pred seba, čo mi nedovoľuje vyvinúť väčšiu rýchlosť. Aj keď ma tlačí čas, snažím sa držať starého mongolského príslovia „Keď sa musíš ponáhľať, ponáhľaj sa pomaly.“ Predieram sa hmlou ako partizán lesom a len dúfam, že ma neprekvapí nejaká nečakaná prekážka. Sem tam sa mraky pretrhnú a ukazujú mi aspoň trošku z krás okolitého prostredia. Ešte chvíľku kľučkujem medzi Poľskom a ČR, až sa predo mnou zjaví Luční Bouda. Opustený horský hotel uprostred ničoho. Cesta sa tu rozvetvuje troma rôznymi smermi a nastáva ťažké rozhodovanie (vzhľadom na to, že nepoznám terén). Jedna trasa vedie do Pece pod Sněžkou, ktorá by mala byť najzjaditeľnejšia, avšak v  cieli ma nečaká žiaden kemp ani prijateľný nocľah. Ďalšie dve však vedú do Špindlerovho Mlýna, ktorý ponúka niekoľko možností prespatia. Z geografického hľadiska už vlastne v Špindlerovom Mlýne som, keďže ten sa tiahne od obývanej časti až po vrchol Luční Hory. Z toho reálneho hľadiska som však v peknej prdeli a trasiem sa strachom, aby som v tejto hmle a šere neskončil rovnako ako Vašek Renner, ktorý tu pred vyše dvesto rokmi tragicky zahynul. Z ponúkaných trás si nakoniec volím cestu dolinou Bielej Labe. Krásna a mohutná dolina skrýva mnohé krásy, ktoré sú však predo mnou schované. Jedine čo vidím, je chodník plný rozváľaných kameňov, ktoré sú čím ďalej tým väčšie a rozhádzanejšie. Bojím sa o svoj bike, ktorý momentálne prechádza asi svojou najväčšou životnou skúškou. Zoskoky z polmetrových kameňov nerobia dobre hlavne naloženej zadnej stavbe. Obávam sa o zadný náboj a ráfiky, a tak nárazy aspoň čiastočne tlmím vlastným telom. Cely čas verne kopírujem zväčšujúci sa prameň Bielej Labe, ktorá ma privádza až do kempu v Špindli. To je už skoro 10 hodín a výdatne leje. Stavba stanu za takýchto podmienok nie je nič závideniahodné. Nácvik rýchleho stavania sa mi vyplatil. Do piatich minút leziem do stanu, zhadzujem zo seba premočené handry a upadám do hlbokej kómy... Konečne prišlo ráno. V noci ma zobudila silná svalovica a hlavne brutálna zima. Celú noc vial dolinou silný vietor a bolo niekoľko stupňov pod nulou. Človek by až neveril, že je piaty august. Síce s príchodom dňa stúpla pocitová teplota, dážď a vietor neustáva. Stále leje ako z krhly. Dnes si dám pauzu. Aj tak by som nebol schopný sa ani pohnúť. Okrem boľavých svalov mám doškriabané celé nohy a na zadku modrinu veľkú ako Čína. A bicykel tiež neobišiel naprázdno. Ráfiky a náboje to síce prežili, zadný nosič však nezniesol nárazy a ohol sa v mieste uchytenia. Nič také, čo by silnejšie ruky nenarovnali. Hlad ma vyháňa zo stanu a tak vyrážam do centra doplniť zásoby. Po včerajšom úžase nad okolitou krajinou, prichádza dnešné rozčarovanie v podobe miestnych ľudí. Stredisko prepchané pražskými zbohatlíkmi a zazobanými Nemcami spôsobili, že domáci majú miesto srdca mešec, ktorý sa snažia silou mocou naplniť. Ceny niekoľko násobne vyššie sú len jedným z dôkazov tohto tvrdenia. Hlavne ma zarmucuje, že odtiaľto vymizla pohostinnosť a dobrota, ktorou je český národ známy. Vôbec sa tu necítim príjemne a najradšej by som odtiaľto čo najskôr vypadol. Ale dážď stále neutícha...     Po každej búrke však vyjde slnko. Po dvoch daždivých dňoch ma prebúdzajú príjemne teplé lúče prenikajúce cez steny stanu. Svaly už nepália, telo je po dlhom odpočinku tiež plné energie a ja sa neviem dočkať ďalších dobrodružstiev. Balím si veci a vyrážam smerom na Boudu Dvoračky, ktorá leží pod krásnym, ale nedostupným kopcom Kotel (1435 m.n.m.). Na oblohe čisté azúrko, na teplomeri príjemných 20 stupňov a na čele konečne kvapky, ktoré nepadli z oblohy. Dvoračky ležiace vo výške 1140 metrov nad morom sú mojou poslednou zastávkou v podmanivých Krkonošiach. Hneď potom totiž skĺzavam do bývalého sklárskeho mesta Harrachov, prekračujem rieku Jizera a opúšťam toto pohorie. Práve podľa tejto hraničnej rieky bolo pomenované aj najsevernejšie české pohorie Jizerské Hory. Jizerské Hory sú podobne ako Šumava nazývané rajom cyklistov. Nachádza sa tu 28 tisícoviek, pričom 15 z nich je na českom území. Mňa hlavne zaujíma najvyšší vrchol Smrk (1.124 m.n.m.), ale nepohrdnem ani Bukovcom (1.005 m.n.m.), ktorý mi akosi stojí v ceste. Celou cestou však foťák dostáva zabrať viac ako môj bicykel. Je to tu proste iný svet. Všade dookola háje strieborných smrekov (ktoré tu boli vysadené z dôvodu ich vyššej odolnosti voči exhalátom z fabrík) sú priam prešpikované zaujímavosťami ako sedlo Smědava, akvadukt ponad rieku Jizera alebo dedinka Jizerka. Celý čas mi robí spoločnosť biker Milan, ktorý mi hrdo poskytuje historické aj geografické informácie o všetkom naokolo. Práve od neho sa dozvedám, že Jizerka (862 m.n.m.) je bývala sklárska osada, ktorá sa dostala do povedomia už v 16. storočí, keď tu objavili veľké náleziska zafírov, rubínov a smaragdov. Behom niekoľkých dní sa sem nahrnuli dobrodruhovia z celej Európy. Neskôr po vyčerpaní zdrojov sa osada preorientovala na výrobu skla a tá tu pretrvala až do dvadsiateho storočia. Snáď najznámejšou budovou v tejto osade je Hnojáreň. Ide o drevený zrub, ktorý pred 50 rokmi kúpil nemecký cestovateľ Gustav Ginzel za smiešnych 345 Kčs. Malo to však háčik – chalupa slúžila dovtedy ako skladisko hnoja a bola týmto hnusom naplnená skoro až po strop. Pre človeka bystrého umu to nebol problém. Odklonil miestny potok, aby mu pretekal krížom cez zrub a všetko vyplavil. Už len stačilo pár šikovných rúk, niekoľko sekier a píl a zrub bol ako nový. Gustav bol však chlap neposedný. Rozhodol sa ďalej cestovať a drevenicu používať ako skladisko suvenírov z ciest a nocľaháreň pre ľudí v núdzi. Dnes je už 4 roky po smrti, no jeho drevenica stále stojí a slúži ako múzeum kuriozít, ktoré určite stojí za navštívenie. Posúvame sa ďalej na sedlo Smědava, kde Milanovi ukladám zásadnú otázku. „Ako sa dostanem na Smrk?“ Odpoveď ma však zaskočila. „Ja nevím. Neexistuje tam žádná značená cyklotrasa a nevím ani o žádné neznačené.“. Takú odpoveď som nechcel počuť. Ja sa tam musím dostať a keď mi on robil sprievodcu doteraz, som rozhodnutý mu jeho služby oplatiť a dostať ho tam tiež. Podľa mojej mapy by tam mala byť jedna neznačená trasa, ktorú si vytvorili stavebné autá, keď na vrchole stavali vyhliadku. Je však tomu už 10 rokov, a neviem v akom stave môže byť. Krúžime okolo Smrku ako supy nad mŕtvolou a snažíme sa ju nájsť.     Nakoniec sa nám to darí. Ide o prudkú štrkovú cestu, ktorej jediným problémom sú široké žľaby na odvod vody. Kým Michal s nimi odhodlane bojuje, ja to tesne pod vrcholom vzdávam a k vyhliadke sa dostávam peši. Hold, moje nohy ešte nie sú úplne fit. Na vrchole je 20 metrová oceľová vyhliadka, ktorá nám dovoľuje vidieť všetky krásy okolia. Na východ môžem vidieť jednotlivé vrcholy Krkonôš, na juh kopec Jizera (ktorý je druhý najvyšší kopec pohoria a pripomína dvojhrbú ťavu) a dokonca vidím aj Ještěd !!! Na tvári americký úsmev, na oku prilepený svoj Nikon a neviem čo v tomto ošiali fotiť skôr. V Milanovi sa ani teraz neschovajú jeho edukačné schopnosti a popisuje mi jednotlivé kopce a históriu s nimi spojenými. Veď keby nebolo jeho, netuším ani, že stojím na mieste dvoch leteckých havárii. Informácia to síce veľmi nepraktická, ale aj tak zaujímavá. Nemyslíte?     Po dlhej debate schádzame z vrcholu a naše cesty sa rozchádzajú. Kým on sa vracia späť domov cestou, ktorou sme sem prišli, ja mám namierené inam. Chcem dnes navštíviť ešte jedno miesto. Miesto, ktoré musí každý biker vidieť a prejsť. Osemdesiat dva kilometrov singletrekových chodníkov, ktoré sú zapísané v prvej sedmičke najlepších bikerských trailov na svete. Sú tam zapísané pod názvom Singltrek pod Smrkem.     Aj keď som ovešaný ako stromček na vianočnom večierku, som rozhodnutý aspoň niektoré z nich prejsť. Veď trasy sa tu delia do štyroch kategórii – od najjednoduchších po cesty smrti. A ja verím že nájdem také, ktoré budú jazditeľné aj s mojou „plní polní“. Takže máte radi cyklistiku a víkendy si neviete predstaviť inak ako na bicykli? Alebo ste jedným s tých, ktorí radi sledujú cyklistické závody z obrazovky? Pokiaľ áno, vyskúšajte navštíviť stránku bwin sportsbook, kde sa môžete dozvedieť najnovšie informácie zo sveta cyklistiky a z množstva ďalších športov. To nieeee !!! Trasy sú po posledných dvoch daždivých dňoch pokryté asi tak 15 centimetrami lepkavého blata. Človek ma problém sa vôbec pohnúť. Náladu si však nenechám pokaziť. Nie som tu predsa posledný krát. Zjazdujem do dedinky Hejnice a tu to na dnes balím… Autor: Peter Chovanec Foto: Peter Chovanec Postprocessing: Veronika Frnčová

Spomínate si, ako nás rodičia v detstve strašili, že keď budeme zlí, tak príde čert a odnesie si nás do pekla? Ja som tomu nikdy neveril, ale očividne na tom čosi pravdy je. Nebol som totiž najlepšie dieťa a teraz stojím pred vstupom do pekla. Nehovorím však o Danteho pekle plnom plameňov a utrpenia, ale o romantickom údolí medzi mestami Náchod a Nové Mesto nad Metují. Tento zovretý kaňon rieky Metuje bol obľúbeným výletným miestom už v 19. storočí a pred 15-stimi rokmi sa z neho dokonca stala prírodná rezervácia. Cyklochodník dokonale kopíruje nespútanú rieku, ktorá vďaka veľkým skalám a prudkému toku vytvára hlučné pereje. Kým z jednej strany počúvam valiacu sa vodu, po druhej strane cestičky môžem obdivovať husté listnaté lesy plné javorov a bukov. Keď sa však chcem dostať do mesta, musím prejsť cez Bartoňovu útulňu, ktorá je v samotnom strede Pekla !!! Divoké prírodné scenérie sú vystriedané čertovskými motívmi, lesné plody zase pekelnými špecialitami. Až ma pri srdci bolí, že nič z toho nemôžem ochutnať a tak valím ďalej po prúde rieky až do neďalekého Nového Mesta.     Konečne bankomat !!! Naplnená peňaženka vo mne prebúdza prirodzenú márnotratnosť a tak miesto skromného miestečka pod nejakou brezou si vyberám pre nocľah jeden z najväčších českých kempov – kemp pri vodnej nádrži Rozkoš. Vďaka širokej škále služieb je toto miesto veľmi obľúbené medzi mladými ľuďmi. Diskotéky, množstvo barov a reštaurácii, minigolf, tobogány a sauny. To všetko tu človek nájde. Mne úplne stačí bohatá večera a letné kino, ktoré ma privádzajú na iné myšlienky a úplne zabúdam na moje problémy s bicyklom. Hneď ráno vyrážam do mestečka Česká Skalice s pokazenými brzdami. Nie som veľký optimista a predpokladám, že oprava potrvá minimálne deň a peňaženka si to škaredo zlízne. S pohľadom raneného jeleňa rozprávam majiteľovi servisu o svojej ceste (a technických problémoch) a čakám jeho reakciu. „Vy jedete až z Ostravy na kole? Tak to musí všechno bokem...“ zhadzuje zo stojana rozrobený bike a už na neho ukladá ten môj. Kým on svižne pobieha po dielni, mne robí spoločnosť jeho manželka, ktorá v obchode pracuje za kasou. Zaujato vyťahuje zo mňa informácie o tom, čo som zažil a kam mám ešte namierené. „Promiňte, ale bohužel takové deštičky právě nemám.“ hovorí smutne, „Ale dám Vám tam použité z mého kola. Už mají cosi naježdené, ale minimálne tisíc kiláků ještě vydrží. “ dodáva v zapätí. Kým ja stojím v nemom úžase, on nelení a onedlho mi podáva hotový bicykel. „Nastavil jsem vám i přehazovačku, namazal převody a dofoukal kolesá.“ Na otázku čo som dlžný s úsmevom odpovedá: „Nic, to je dobrý, rád jsem pomohl a navyše deštičky nejsou nové.“ Nemám slov. Ešte raz poďakujem svojmu dobrodincovi a vyrážam na cestu. Dobrí ľudia predsa len ešte žijú...     Len pár kilometrov na sever od Skalice vchádzam do čarokrásneho údolia v Podkrkonoší. Kým pekelným údolím preteká divoká rieka Metuje, toto údolie zdobí pokojná Úpa. Práve v tomto prostredí pôsobila velikánka českej literatúry Božena Němcová a práve sem zasadila aj dej jedného z najznámejších literárnych diel Babička. Z toho dôvodu dnes údolie nesie názov Babiččino údolí. Celým údolím vedie náučný chodník s objektmi pripomínajúcimi dej Babičky – hneď na začiatku je Ratibořický zámok s kňažnou, potom Staré Bielidlo, Ludrov Mlyn (kde človeka pohostia chutným chlebom s tvarohom a inými českými špecialitami) a v neposlednom rade splav, kam bláznivá Viktorka hodila svoje dieťa. Celé údolie je natoľko zaujímavé, že miesto rýchleho prejazdu kráčam vedľa bicykla a fotím. Je to proste miesto, kde sa spája pekná príroda so zaujímavou históriou.     Na konci údolia však začína iný kraj. Kraj, kde sa kopce menia na krpály a horské chaty menia na boudy. Kraj, ktorý chráni zlý duch lesov Krakonoš. Kraj u nás známy pod názvom Krkonoše. Po celý čas mi robí spoločnosť pohľad na jeden z najznámejších vrcholov Černá Hora (1299 m.n.m.). Síce nepatrí medzi najvyššie vrcholy republiky, určite ide o dominantu celého pohoria. Aj preto je na vrchole vybudovaný 78 metrový vysielač, ktorý z diaľky pripomína obrie típí. Deň sa chýli ku koncu a aj keď ešte nepociťujem únavu, musím to na dnes zabaliť. Po pár kilometroch končím v autokempe v Rudníku. Navyše nie je sa kam náhliť. Prvé vrcholy sú na dohľad a potrebujem načerpať dostatok síl na zajtrajší deň. Zajtra chcem totiž pokoriť to najvyššie, čo táto republika ponúka – pokoriť Sněžku. Hneď ráno vyrážam na cestu. Obsluha aj prísediaci ma pri raňajkách presviedčali, že na Sněžku sa s bicyklom nedá dostať. Je to vraj obmedzené reštrikciami a zákazmi a navyše jazditeľnosť obmedzila aj samotná príroda. Ja sa však nemôžem otočiť. Nie, keď som došiel až sem.     Ako prvú zastávku si volím významné turistické stredisko Jánske Lázne. Veď čo človeka posilní viac ako teplé lázenské oplátky a dobrá polievka. Hlavne v tomto počasí. Obloha je zatiahnutá a značne sa ochladilo. Ja však tieto vrtochy počasia nevnímam. Užívam si prejazd krásnou prírodou a neviem sa dočkať zdolania Sněžky. Okoloidúci ma taktiež presviedčajú, že to nie je možné, ale ja ich ignorujem. Nič nie je nemožné. Ťažké áno, náročné možno, ale nie nemožné. Som rozhodnutý sa tam dostať za každú cenu. Stále však neviem, ktorá trasa na vrchol bude najmenej bolestivá. Na výber sa mi ponúkajú dve: buď tam vystúpať cez Ružohôrky alebo si to strihnúť po česko-poľskej hranici od Malej Úpy. Nechávam si čas na rozmyslenie a vychutnávam si skvelý vrstevnicový chodník smerom na Spálený Mlyn – na miesto, kde bude musieť padnúť definitívne rozhodnutie. Tento cyklochodník je snáď to najkrajšie (po cyklistickej stránke), čo som na tomto výlete zatiaľ zažil. Rýchlu jazdu prerušujú len časté prestávky na obdiv a fotenie okolitých kopcov obsypaných horskými chatami. Pár svižných kilometrov a už som pri rozcestníku na Spálenom Mlyne. Po krátkej diskusii s krajomznalými turistami zisťujem, že obe trasy sú slušne povedané naprd. A tak už nerozmýšľam a volím si teda tu kratšiu variantu cez Ružohôrky. Až teraz si uvedomujem, koľko batožiny sebou vláčim. Trasa síce vedie po dokonalej asfaltke (čo by za takú dala väčšina slovenských dedín), ale sklon je priam vražedný. Väčšinu času ma núti šľapať v stoji. Po šiestich kilometroch som konečne na Ružohôrkach – vyše storočnej horskej boude vo výške 1280 m.n.m., kde končí cyklotrasa. Moje páliace stehná ma nútia zosadnúť z bicykla a dať si krátku pauzu – naozaj len krátku, pretože je pol štvrtej a predo mnou sú ešte tri bohvieaké kilometre na samotný vrchol so skoro 400 metrovým prevýšením (a to akoby som zabúdal na zostup).     Pár metrov za chatou je značka, ktorú som očakával – zákaz vstupu bicyklom. Aj keď ide stále o vcelku jazditeľný terén, schádzam z bicykla a obúvam turistickú obuv. Ešte očistím reťaz a prevody od oleja a vydávam sa do neznáma po vlastných. Cesta ubieha v pohode. Široký chodník v kosodrevine so skoro nulovým stúpaním vo mne zobúdza nádej, že nič nebude tak strašné, ako sa na prvý pohľad zdá. Z hmly sa zrazu vynorí samotná hora a ukazuje mi trasu na vrchol. Ajajaaaaaj...     Sedemdesiatpäť percentná prominencia vrcholu ma posadila na zadok. „Nevybral jsi si vhodný kopec na zdolávaní. Dvěstesedesát schodů přímo do nebe !!!“ prihovára sa mi chalan schádzajúci z vrcholu. Toto číslo neznie vôbec desivo, veď taký počet schodov každodenne zvládam v práci. Môj názor však mením už po piatom schode. Tridsaťcentimetrové plechové obludy musia človeka vytrápiť aj pri klasickej turistike bez gule na nohe, ktorou sa stal môj obvešaný bicykel. Pätnásť, dvadsať, tridsať.... usilovne šliapem dopredu. Štyridsať, päťdesiat... rozhodne sa nemienim zastaviť. Zvládam stý schod... už som skoro v polovici, neúspešne klamem svojej hlave. Moje ruky si už necítim. Každé zatlačenie do riaditok pre postúpenie o schod vyššie je prirovnateľné k jednému zdvihu na rukách. Pomaly, ale isto som prekonal stopäťdesiat schodov. Obloha sa zaťahuje a schováva aj posledne lúče slnka. Dvesto !!! Uvedomujem si, že toto už nemá nič s cyklistikou, ani turistikou... je to len túžba splniť si sen. Pomaly vchádzam do hmlou zahalenej špičky. Nevidím ani na krok a možno je to tak lepšie. Aspoň nevidím čo ma ešte čaká. Už len 30 schodov. Vrchol je tak blízko a pritom tak ďaleko. Moje ruky a ramená ma tak bolia, že musím odpočívať po každom schode. Dochádza k poslednému odpočtu. Už len tri, dva, jedna... Autor: Peter Chovanec Foto: Peter Chovanec Postprocessing: Veronika Frnčová

Prichádza ráno… po väčšinu roka pre mňa tak samozrejmá súčasť dňa znamenajúca ťažkopádne vyhrabanie sa z postele, spáchanie rannej hygieny, rýchle raňajky a zapadnutie do pracovného stereotypu. Toto ráno je však iné. Po nepokojnej noci na hrebeni sa pre mňa prvé ranné lúče stávajú niečím vzácnym až magickým. Je krátko po piatej hodine. Krvavé slnko vylieza spoza hmlistého oparu jesenických vrcholov a ja bez jediného slova sledujem toto úžasné prírodné divadlo. Popri pojedaní posledných kúskov tvrdého chleba a suchej klobásy sledujem ako sa príroda prebúdza a napĺňa ma to toľkou energiou, koľko človeku nedokáže dodať ani ta najsilnejšia káva. Už len jedno tiché „ďakujem“ a vydávam sa opäť na cestu. Prechádzka (pretože o jazde v tomto teréne sa nedá ani hovoriť) tichým ranným lesom ma neuveriteľne upokojuje. Žiaden zhon, žiaden stres, žiaden hluk veľkomesta. Len z času na čas ďateľ zaklope na drevo a kde tu srnka prebehne pomedzi stromy. Miestne lesy sú plné zveri. Cesta ma privádza do strediska Ramzová. Kým v zime je táto obec plná turistov, lyžiarov a bežkárov, teraz v lete je tu úplne pusto. Možno to bude tým, že je pondelok a k tomu sedem hodín ráno. :-)     Ramzovská dolina oddeľuje pohorie Jeseníky od Rychlebských hôr, do ktorých mám práve namierené. Rychlebské hory sú snáď najopustenejšie pohorie v celej Českej Republike. Väčšina obyvateľov ani nevie, že tu nejaké pohorie existuje a tí čo o jeho existencii vedia, považujú ho za súčasť rozsiahlych Jeseníkov. Bikeri však toto pohorie poznajú veľmi dobre, a to hlavne vďaka vybudovaným Rychlebským stezkám v neďalekej Čiernej Vode. Tie som už niekoľkokrát prešiel (vrelo odporúčam) a tak ich zo svojej trasy vynechávam. Mojim cieľom je dostať sa na najvyšší vrchol pohoria Smrk (1125 m.n.m.). Stúpanie na Smrk nepatrí medzi náročné a je v pohode zvládnuteľné celý čas v sedle. Po štyroch kilometroch sa dostávam na vrchol nachádzajúci sa na trojmedzí Slezska, Moravy a Poľska. Nie sú tu najmenšie náznaky komerčnej turistiky. Len smrekové háje a pláne neobraných čučoriedok. Ešte nikde som sa necítil tak opustene ako tu. Celý môj pobyt v tomto pohorí popisujú skvelo dve slová: SAMOTA a TICHO.     Z vrcholu sa vydávam po hraničnej hrebeňovke smerom na chatu Paprsek a odtiaľ na Kladské sedlo, kde začína horský masív Králický Snežník s najvyšším vrcholom rovnakého názvu. Ide o tretie najvyššie pohorie v republike a tak ho človek nemôže vynechať. Na vrchol síce nevedie žiadna dokonalá asfaltová cesta ako na Praděd avšak ide o jazditeľný terén bez šialených čisto turistických pasáží. Králický Snežník (1423 m.n.m.) je po veľkom úsilí zdolaný a ja si užívam príjemný zjazd do mestečka Hanušovice. Poloprázdne brašne napĺňam novými zásobami jedla a pokračujem v ceste na vrchol Pohořelec, kde sa nachádza Severomoravská chata. Síce ide len o kopec s nadmorskou výškou 850 metrov, zle zvolená cesta ma privádza do zúfalstva. Prudké stúpania sa striedajú s prudkými klesaniami. Terén je plný koreňov a vďaka hustému lesu je úplne podmočený. Keď po hodine a pol prekonávam náročné tri kilometre a dostávam sa na chatu, som úplne vyčerpaný. Našťastie ma tu čaká chutná kuchyňa, ktorá mi dodáva dostatok energie na zvyšok dňa. Obchádzam mesto Králiky a po prejdení prírodného parku Suchý vrch sa dostávam k vodnej nádrži Pastviny. Táto malá dedinka poskytuje veľa možností kempovania a rekreácie pozdĺž spomínanej priehrady, a tak neváham ani minútu a už staviam svoj stan.     Napriek sľubnej predpovedi počasia prichádza v noci silná búrka. Schúlený zaspávam s nádejou, že môj stan vydrží tieto poryvy dažďa a neprebudím sa úplné premočený. Dážď neutícha ani ráno. Pozorne sledujem zatiahnutú oblohu a striehnem na prvý lúč slnka.… S prichádzajúcim obedom sa počasie vylepšuje a ľudia vyliezajú zo svojich celtových ulít. Ja si skladám bicykel a pomaly sa pripravujem na cestu. Mojim cieľom je prejsť hrebeňom Orlických Hôr. Milo ma prekvapuje jeden z miestnych rybárov, ktorý mi daruje práve ulovenú rybu so slovami: „Na takovou cestu potřebuješ dostatek energie. Ať ti chutná...“ Orlické hory sú pohorím, ktoré si každý cyklista hneď zamiluje. Lesy popretkávané udržiavanými cestami sú viac než ideálne na cykloturistiku. Tiahle plytké stúpania, nenáročné klesania, krásne výhľady, historické a kultúrne pamiatky. To všetko sú atribúty tohto pohoria. Ako východzí bod som si zvolil mestečko Klášterec nad Orlicí, z ktorého som popri rieke Orlica dorazil až do miesta známeho pod názvom Zemská Brána. Práve toto hraničné miesto je začiatok takmer 50 kilometrovej hrebeňovky - Jiráskovej cesty. Po ceste si okrem krásnych panorám nemôžem nevšimnúť veľkého množstva vojenských bunkrov, ktoré tvoria zaujímavú kapitolu československých dejín. V druhej polovici 30-tych rokov sa pod vplyvom hroziaceho útoku nemeckých vojsk začala budovať celá línia týchto bunkrov po celej dĺžke pohoria. Počasie so mnou škaredo laškuje. Občasné prehánky ma však nevyvádzajú z rovnováhy a cieľavedome pokračujem v zdolávaní hrebeňa. Až neúprosný dážď ma donúti sa zastaviť a schovať. Uchyľujem sa do vojenských garáží najväčšieho delostreleckého bunkru Hanička. Síce sa bunker nikdy nepoužil, garáže sú plné húfnic, vozidiel a vojenského arzenálu. Vchod je strážený tankom T 34/85, ktorý sa stal legendou druhej svetovej vojny.    Dážď a zima ma nútia schovať svoj bicykel pred očami zvedavcov a íst sa zohriať do vstupnej haly bunkru. Ponúknutú prehliadku však nemôžem odmietnuť. Aký som starý, taký som hlúpy. Utečiem z vonku, kde je 15 stupňov, aby som sa schoval 30 metrov pod zem obkolesený tri a pol metrových železobetónom??? Už sa však nedá vrátiť. V cyklistických kraťaskach a s drkotajúcimi zubami sledujem pozorne výklad sprievodkyne v zimnej vetrovke. Postupne prechádzame úzkymi chodbami dlhými až 1500 metrov. Chodby sú nízke a mierne naklonené, aby všetka voda stekala do pripravenej kanalizácie a nemohlo dôjsť k vytopeniu. Bunker bol vybudovaný ako autonómna jednotka schopná plnej prevádzky aj pri odstrihnutí od vonkajšieho sveta. Práve preto obsahuje naftové agregáty na výrobu elektriny (a nádrže na 36000 litrov nafty) v prípade odstrihnutia od hlavného vedenia, antikontaminačnú čističku vody, atď. Najdesivejším miestom celej prehliadky je určite ošetrovňa obsahujúca drtičku na urezané končatiny a podobné, veľmi atraktívne zariadenia.    Po dvoch hodinách v tejto vojenskej kryokomore vyliezame na povrch. Dážď konečne ustal a slnečné lúče mi roztápajú kryštáliky krvi v žilách. Plný nadšenia zisťujem, že môj bicykel je na tom mieste kde som ho nechal zamknutý a ani z mojej bagáže nič nezmizlo. Cvak-cvak a zase som v pohybe. Na prekonanie celého hrebeňa je však už príliš neskoro a tak po pár kilometroch z neho schádzam do kempu v dedinke Zakoutí.     Velká Deštná (1115 m.n.m.) je najvyšším vrcholom Orlických hôr. Práve tam vedú moje kroky hneď po výdatných raňajkách. Počasie sa konečne unormálnilo a mne sú poskytnuté tie najkrajšie výhľady na celé pohorie. Dokonca je možné v diaľke vidieť aj majestátne Krkonoše alebo Králický Snežník. Vrchol je však úplne opustený. Žiadna chata, žiadne občerstvenie. Všetky tieto znaky komerčnej turistiky sa nachádzajú až na neďalekom Šerlichu (1024 m.n.m.), kde sa nachádza Masarykova chata. Práve tam si doprajem chutný obed a kvôli neúprosnému času pokračujem ďalej v hrebeni až do mestečka Nový Hrádek. Pomaly sa zvečerieva a ja sa dostávam do kritickej situácie. Žiadna energia, žiadne jedlo a žiadne peniaze. Navyše mi oboje brzdy vypovedali službu. Po krátkom váhaní som sa rozhodol navštíviť Nové Město nad Metují za účelom naplnenia peňaženky a brucha. To som však netušil, aké peklo na mňa čaká… Autor: Peter Chovanec Foto: Peter Chovanec Postprocessing: Veronika Frnčová

Sedím v prázdnom stane. Vietor sa opiera striedavo do jeho strán a mňa to nenecháva pokojným. Som na hrebeni západných Jeseníkov, vedľa prázdna horská chata Šerák a podo mnou vidím svetlá mesta Jeseník.  Mesto vzdialené sotva 10 kilometrov vo mne vyvoláva pocit, že som v úplnej divočine. Jediným mojim spoločníkom sú srnky, ktoré žerú trávu v okolí môjho stanu. Ako som sa sem dostal? To je dlhá história. Ale pekne od začiatku. Všetko sa to začalo na návšteve u známej, keď hneď po vstupe ma zaujala stará nástenná mapa bývalého Československa, ktorú som si pamätal ešte zo školských lavíc. Táto stará zožltnutá ozdoba vo mne vyvolala celú radu spomienok a tak som na ňu upriamil všetku svoju pozornosť. Zaujala ma hlavne oblasť terajšej Českej republiky, keďže tu teraz žijem. Po krátkom blúdení prstom po mape som si uvedomil jeden fakt – Česko je okrem južnej Moravy obkolesené po celej svojej hranici pohoriami. A vtedy vo mne vznikla myšlienka. Čo tak kopírovať české pohraničie a spoznávať jednotlivé české pohoria, prechádzať hrebeňovky a zdolávať najvyššie vrcholy republiky? Táto myšlienka ma tak pohltila, že som sa ju rozhodol zrealizovať. Začal som s výberom ľahkého a praktického stanu, brašien, nosiča a množstva doplnkov, ktoré som podľa môjho názoru potreboval (napr. čelovky, ultralight oblečenia, náradia a tak pod.). Najdôležitejšie však bolo naplánovanie trasy, ktorému som venoval najviac času. Stanovil som si niekoľko striktných pravidiel: 1, Dostať sa minimálne na najvyšší vrchol v každom navštívenom pohorí 2, Pokiaľ to bude čo i len trošku možné, prejsť celý hrebeň 3, Trasu viesť po lesných a lúčnych cestách, cyklotrasách a maximálne cestách tretej triedy 4, Vyhnúť sa akýmkoľvek veľkým mestám, trasu viesť hlavne cez dedinky, osady a tak pod. 5, Nocľah bude striktne v stane, či už v autokempoch alebo v prírode S týmito zásadami som do niekoľkých týždňov naplánoval celú trasu, ktorá mala približne 1900 kilometrov pri nastúpaných približne 40tich kilometroch.  Nie som zástancom navigačných systémov, a tak výsledkom môjho snaženia bola 100 stranová biblia plna máp. Uvedomoval som si však, že je to len veľmi hrubý odhad trasy a bude sa meniť podľa počasia, únavy a hlavne odporúčaní domácich… Prišiel deň odchodu a ja som riešil poslednú dilemu. Klasické pedále, na ktorých sa udriem ako kôň alebo SPD, na ktorých som stál len niekoľkokrát a koledujem si o škaredé pády. Nakoniec to riskujem s nášľapmi, avšak placky hádžem pre istotu do brašne. Nepredpokladám, žeby mnou navrhnutá trasa bola vždy prejditeľná na bicykli a tak v brašni skončila aj turistická obuv. Konečne som naskočil na svoj ovešaný bicykel a vydávam sa na cestu. To najťažšie už mám za sebou – odchod z pohodlia domova. S tréningom porazených, no túžbou víťazov sa vydávam na cestu. Opúšťam Ostravu a miznem v lese za mestom. Prvé kilometre vo mne vyvolávajú pocit zúfalstva. Nohy zvyknuté na 12 kilové pierko akosi nechcú ťahať tento vyše 30 kilový tank. Našťastie profil trasy je vcelku zhovievavý a žiadne dlhé stúpania nie sú v pláne. Ani som sa nenazdal a dorazil som do mestečka Hradec nad Moravicí. Za normálnych okolností by som sa mestu vyhol, avšak som zvedavý na jeho dominanty – Červený Zámek a Bílu Věž. Toto šľachtické sídlo na Opavsku už niekoľko rokov vyhráva v ankete “Nejpohadkovejší zámek v Česku”.  Ani sa nedivím. Krásny tehlový zámok  s mnohými vežičkami obkolesený anglickou záhradou v človeku vyvoláva pocit, že odniekiaľ musí vybehnúť pyšná princezná.      Po nafotení pár pamätných záberov sadám opäť na bicykel a vyrážam ďalej na severozápad. Počasie mi praje, akurát vďaka nekompromisnému slnku som čoskoro úplne na suchu. O to viac ma teší, keď prichádzam do dedinky Zátor, v ktorej vyviera prameň zátorskej kyselky. Voda charakteristická svojou silne železitou chuťou vyteká priamo pod dedinským cintorínom. Miestny mi vysvetľuje, že keď pochovajú zlého človeka, tak ta voda je železitejšia a keď dobrého, tak trošku “zmäkne”.  Podľa miery železitosti usudzujem, že som v dedine kriminálnikov a po doplnení zásob radšej zdrhám…     Dorážam do obce Ludvíkov pri Vrbne pod Pradědom. Pomaly sa stmieva a tak zakotvujem v blízkom autokempe. Problém možnej krádeže bicykla riešim jeho rozobratím a vložením do stanu. Objímajúc zadnú stavbu zaspávam a teším sa na zajtrajšie zdolávanie Praděda. Výhoda neponocovania je, že človek sa prirodzene skoro zobudí. A tak už o siedmej ráno som na nohách, pácham rannú hygienu, hádžem niečo do prázdneho žalúdka a vyrážam na cestu.  Obkolesený jesenickými lesmi pomaly stúpam, až sa dostávam do kúpeľov Karlova Studánka. Navštívil som už mnoho kúpeľných miest na Slovensku a v Čechách, ale tieto sa okamžite radia medzi moje top.  Toto malé mestečko uprostred hôr má svoje čaro vďaka svojim zachovalým budovám a tradíciám. Na každom kroku človek naráža na historické budovy, drevené domčeky a altánky. Kúpele sú známe hlavne tým, že majú najčistejší vzduch v strednej Európe, takže sa tu liečia hlavne ľudia s dýchacími problémami. Vyviera tu taktiež niekoľko prameňov veľmi netradičnej chuti (po napití mi brnel jazyk J ) Práve Karlova Studánka je vstupnou branou na Praděd. Odtiaľto vedie približne 10 kilometrové asfaltové stúpanie na vrchol. Nohy však vládzu a tak to zvládam bez väčších problémov. Jediným mínusom sú okoloidúce auta, ktorých je tam cez víkend požehnane. Preto je lepšie  sa vydať týmto smerom počas pracovného týždňa. Pomedzi stromy vykukujúci vysielač na vrchole je však pre mňa dostatočnou motiváciou, aby som si rušnej dopravy nevšímal. Praděd (1424 m.n.m.) bol zdolaný !!! Stojím na najvyššom vrchole Jeseníkov, piatej najvyššej hore Českej Republiky. Odmenený som dobrým počasím a krásnym výhľadom na vrcholy Petrovy Kameny, Mravenečník a Divoký kámen. Na vrchole je 162 metrov vysoký televízny vysielač, ktorého horná plošina je najvyšším miestom v republike. Po výdatnom obede pokračujem v ceste po hrebeni na Červenohorské sedlo. Konečne asfalt nahradila šotolinová cestička, ktorá je viac než ideálna pre jazdenie na bicykli. Za sebou nechávam vrchol Praděda a kochajúc sa krásnym výhľadom na južné kopce pokračujem ďalej. Moju pozornosť si získal hlavne kopec Dlouhé Stráne (1350 m.n.m.), ktorého vrchol bol umelo urezaný a bola tam vybudovaná prečerpávacia elektráreň. Tato elektráreň sa stala takým fenoménom, že vyhrala súťaž o Div Českej Republiky a každodenne sa v nej robia turistické prehliadky. Červenohorské sedlo som dosiahol behom niekoľkých minút. Ďalej to však bude náročnejšie.  Vystúpiť na Keprník mi dá určite zabrať, keďže tam vedie len turistická trasa.  Mnohí ľudia ma od toho odrádzajú, ale keď vidím frekventovanú asfaltku (ktorá je jedinou alternatívou), volím radšej tlačenie po turistickej trase. Mením tretry za klasickú obuv a ‘užívam’ si štvorkilometrové tlačenie bicykla po veľkých šutrákoch. Keď sa konečne dostanem na vrchol Keprníku, slnko už zapadá. Pomaly schádzam k opustenej polozrekonštruovanej chate na Šeráku. Tu dnes prespím… Autor: Peter Chovanec Foto: Peter Chovanec

Hlavními cíly Střední cesty jsou ostrovy Korčula, Hvar, Brač i donedávna nepřístupný Vis. Označení "papričková" neboli "MTB Expert" značí, že tato Kololoď je primárně určena pro vyznavače jízdy na horském kole v terénu. Podzimní termín slibuje vyhnout se davům turistů a užít si krásné babí léto na Jadranu. Po úžasné loňské zkušenosti, kdy jsem zažil Prodloužené léto s Kololodí na takzvané "papričkové" variantě oblíbené Kololodi, jsem s cestovní kanceláří Geotour vyrazil na Jadran znovu. Očekávání byla vysoká, protože dojmy z loňského roku byly stále ještě v živé paměti. Jak je ale známo, je jen obtížné překonat úroveň prvního zážitku a první zkušenosti s něčím takovým, a tak jsem se tentokrát k dovolené přihlašoval s určitou nejistotou. Vloni nám vyšlo počasí na jedničku, na lodi se sešla výborná parta a ani s odstupem času jsem nenašel jedinou šmouhu. Byl jsem tedy přesvědčen, že lepší to být nemůže a nemá mě co překvapit. Bylo tomu ale úplně naopak! "Papričková" verze Kololodi si bere to osvědčené z "běžných" Kololodí. Mezi ostrovy se tedy plavíte na lodi, jejíž palubu vždy ráno opustíte a vydáte se na cestu po ostrově, na kterém loď zrovna kotví. Délku trasy si můžete volit dle libosti, průvodce vám na briefingu každé ráno popíše možné varianty a pak už si jen užíváte teplých dní konce léta. Protože konkrétně naše Kololoď s označením „MTB Expert“ je určena především pro vyznavače horských kol a jízdy v terénu, odpovídají tomu i návrhy tras, které nám průvodce Radek každé ráno dával. Jezdíme tedy převážně po šotolinových a makadamových cestách, místy také po "kozích stezkách" a pěšinkách s šířkou na jedno kolo. Neznamená to ale, že byl "MTB Expert" určen jen pro blázny, kteří mají vyoperovaný strach - naopak. Doménou Kololodi je, že si každý může sám vybrat, kudy a jak pojede. Orientujeme se přitom mimochodem v mapách, které Geotour a čeští geografové zpracovali sami, čímž se jim mimochodem povedlo přestihnout i samotné Chorvaty (více o nich v článku Češi pro cyklisty zmapovali chorvatské ostrovy). Na programu Střední cesty, kterou absolvujeme na podzimní Kololodi začátkem října, jsou ostrovy Korčula, Hvar, Brač i donedávna nepřístupný Vis. Ostrovy provoněné levandulí a rozmarýnem, městečka a vesnice daleko od turistického ruchu, všudypřítomné olivové háje a vinice a k tomu výhledy na moře, které se neomrzí. Vyplouváme! V pátek 5. října vyráží z Prahy autobus s vlekem plným bicyklů. Poslední letošní Kololoď začíná. Do Bašky Vody, oblíbené turistické lokalitě na břehu Jaderského moře, přijíždíme v ranních hodinách v sobotu 6. října a po nalodění ihned vyplouváme do zátoky Pokrivenik na ostrově Hvar. Samou nedočkavostí ihned po přistání lodi vykládáme kola a vydáváme se na první projížďku. Po asfaltu stoupáme přes Dugi Dolac, abychom pak makadamovým sjezdem sjeli k moři a projeli se podél moře přes Torac a Racu krásnou houpavou cestou zaseklou v úbočí svahu. Znovu jsme pak museli překonat hřeben procházející ostrovem, abychom se dostali do Sućuraje, kde nás už čekala Mila Majka. Mila Majce, která letos přibyla jako pátá loď ve flotile Geotouru, kapitánuje Pero, který se dlouho plavil po Jadranu jako kuchař na jiných lodích a jehož snem bylo pořídit si jednou vlastní loď. Tento sen se mu před pár lety splnil a tak dnes nejenže loď řídí, ale stále jejím pasažérům vyvařuje, což je na Jadranu dost neobvyklá kombinace. Navíc je nutno říci, že jeho speciality berou dech - však jsme se také dozvěděli od kapitánů jiných lodí, že je Pero nejlepším kuchařem plavícím se na Jadranu! Sobota byla jen na rozjezd. V neděli vyrážíme na moře poměrně brzy. Hodně fouká, zvlášt´ když míjíme Pelješac, ale po dvou hodinách jsme v Korčule na stejnojmenném ostrově považovaném za klenot Jadranu. Čeká nás cesta přes celý ostrov do Vela Luky, který začínáme prohlídkou středověkého města Korčuly. Ulice města se větví do podoby žilkování listu, aby byly co nejlépe chráněny před větrem a sluncem. Pokračujeme stoupáním do vesnice Prvo Selo, odkud míříme mezi vinice na tzv. Napoleonski put. Přibližně 5 km dlouhá cesta po hrubém makadamu stále postupně stoupá k Pupnatu do cca 400 m n. m., před kterým odbočujeme vpravo a dlouhým asfaltovým sjezdem míříme k hladině moře do obce Kneža a dál do malebné obce Račišće. Po malebné cestě vybudované kvůli vodovodu se podél moře vydáváme do Babiny, kde nás čeká stylové občerstvení - slanečci, pršut, sýr, chobotnicový salát, smažené kalamáry a samozřejmě také víno a ořechová rakie. S jídlem a pitím není radno to přehánět, neboť jsme si vymysleli pokračovat stoupáním na hřeben k hlavní silnici a po makadamu do Smokvice, kde se u jednoho z vinařů zastavujeme k degustaci místních, která pak i nakupujeme. Pětikilometrovou cestu údolím si zpestřujeme výšlapem k rozhledně Petrov vrh (393 m n. m.), před Blatem pak odbočujeme a po asfaltu mezi olivovníky a vinice klesáme do Prižby a podél moře nás střídavě makadam a asfalt vedou do vesnice Potirna a dále do Velke Luky, proslulé mimo jiné svou velkou loděnicí. Jako největší snaživci dne jsme ujeli okolo 90 kilometrů. V noci měla přijít "olujna bura", ale nakonec z bouřky nic nebylo a zažili jsme klidnou noc. Na moře vyrážíme z Vela Luky hned po snídani. Na otevřeném moři hodně fouká a jsou velké vlny, takže většina lidí na palubě si prožije regulérní mořskou nemoc různé intenzity, někteří tráví cestu na toaletách a vzhledem k situaci na moři jsme namísto Visu zamířili na ostrovy Pakleni otoci u Hvaru, kde trávíme zbytek dne koupáním a odpočinkem. Na Vis, který byl dlouho uzavřen pro vojenské účely, se vydáváme až druhý den. Pozůstatky pevností a vojenských objektů nás provází prakticky celý den, ale ostrov Vis mně osobně učaroval ze Střední cesty asi nejvíce. Do Komiže, jednoho z center ostrova, jsme sjížděli těžkým, ale krásným kamenitým sjezdem po kozí stezce okolo kaple Sv. Blaže, později se proplétáme z vesničky Podhumlje po stezkách zarostlých rozmarýnem a levandulí. Ta vůně se mi vybavuje do teď! Ve vesnici Podšpilje odbočujeme vlevo do drsného stoupání okolo Titovy jeskyně, kde se za války ukrývali partyzáni, k vyhlídce na Komižu pod vrcholem Hum a se západem slunce sjíždíme do města Vis. Další den se vyloďujeme v Hvaru na stejnojmenném ostrově. Na doporučení průvodce se jedeme podívat k vybydlené vesnici Malo Grablje, odkud lidé odešli za prací a lepším životem a zůstaly tu po nich domy, včetně lisů na olivový olej a dalšího zařízení. Dnes je to město duchů. Hlavním cílem dne je nejvyšší vrchol ostrova Sv. Nikola (626 m n. m.), po jehož zdolání obědváme v konobě u Kolumbića fantastickou fazolovou polévku a pijeme ještě lepší víno. Sjíždíme do Sv. Nedjelje a přes hřeben se vydáváme do Jelsy a podél moře do Vrbosky, jadranských Benátek. Mila Majka kotví ve Stari Gradu. Z Bolu na ostrově Brač po vylodění pokračujeme podél moře k osadě Farska a vydáváme se na hřeben serpentýnami po makadamu, které je jak vystřihnuté z Alp. Po krásných lesních cestách, které působí na Jadran až nepatřičně, vyjíždíme na nejvyšší vrchol jaderských ostrovů Vidova Gora (780 m n. m.). Oběd nás čekal v osadě Podgažul - dopřáváme si typickou peku a domácí víno a pak se povětšinou z kopce vracíme okolo bývalé poustevny a kláštera Pustinja Blaca k moři a do kotviště v Milně. I když si budete dávat pozor, defekty jsou na jadranských ostrovech běžnou denní záležitostí a málokdo nemusel aspoň jeden defekt řešit. Když duši "necvaknete" na makadamu, může vám jízdu znepříjemnit nějaký trn. Počasí se začíná trochu kazit. Z Milny jsme večer neodplouvali a tak ráno po snídani vyrážíme na cestu právě odtud. Jedeme k nedalekému mostu Franze Josefa I., odkud pokračujeme mezi olivovníky do DraceDojni Humac a Mircu. Mírné poprchání se mění v intenzivní déšť, před kterým nacházíme úkryt v konobě Toni. Náš průvodce sem volal, takže na nájezd hladových cyklistů jsou připraveni. Navíc si tu můžeme koupit olivový olej, který nám pak provozovatel doveze autem až do Pučišće, kde kotví naše loď. Na prohlídku lomu, kde se těží nejlepší mramor na světě, z něhož je postaven Bílý dům ve Washingtonu nebo Reichstag, musíme vyrazit jindy. Poslední den dovolené tráví každý dle libosti. Někteří už mají jízdy na kole dost a tak se jen poflakují v Bašce Vodě. Jiní se vydají projet podél makarské riviéry na nějaký dobrý oběd a kávu, my vyrážíme za poslední sportovní výzvou Střední cesty, kterou je výjezd na na vrchol Sv. Jure se do výšky 1762 metrů nad mořem. Díky tomu, že se stoupá přímo od hladiny moře, zažíváme doslova každý kilometr bezmála třicetikilometrového stoupání výraznou proměnu krajiny - od středomořského rázu přes alpské louky až po nehostinné skály. Pokud hledáte námět na dovolenou v příštím roce a doslova se vám příčí ležet u moře a strávit ji nicneděláním, je pro vás Kololoď určitě cenným tipem. Cestovní kancelář Geotour po Novém roce vydá termíny plaveb na rok 2013, takže již brzy budete moci plánovat. Více na www.geotour.cz. Autor: Tomáš Gladiš ZDROJ: www.kolo.cz

Osadením lávky, v úseku okolo biokoridoru v areáli vodákov v Žiline, vznikne súvislá zjazdná trasa pre cyklistov končiaca pri sútoku riek Kysuca a Váh. ŽILINA. Trasa pre cyklistov ale i peších turistov je rozdelená na štyri časti. Úsek A tvorí časť od Budatína po hydrouzol, trasa B vedie popri brehoch Vodného diela Žilina od hydrouzla po Mojš/Mojšovú Lúčku, trasa C od Mojša/Mojšovej Lúčky po hrad Strečno a trasa D pokračuje od Nezbudskej Lúčky až po Starhrad. Práce na trase A v dĺžke 1 220 m začali tento rok v septembri. Súčasťou tohto úseku bude vybudovanie oceľového mosta ponad biokoridor s vyústením na budatínsky most, vďaka ktorému sa cyklisti bezpečne dostanú po budatínskom moste na druhú stranu, bez kontaktu s automobilovou dopravou, späť k hydrouzlu. Tento úsek trasy sa podarilo vyrovnať a vyplniť štrkovou vrstvou.   Pozdĺž celej trasy budú osadené nové lavičky, stojany na bicykle, prístrešky a informačné tabule. „Prvú fázu výstavby úseku A medzi priehradným múrom a Budatínskym hradom sa nám podarilo zrealizovať aj vďaka spolupráci so spoločnosťou Kia Motors Slovakia, ktorá nám na jej výstavbu prispela čiastkou 100 tisíc eur. Celá investícia tejto časti cyklotrasy je v hodnote 130 tisíc eur, pričom zvyšok financuje náš kraj. Našim spoločným cieľom je vytvorenie „krajiny pre cyklistov“ v duchu projektu s názvom BikeKIA Žilinského kraja,“ uviedol predseda ŽSK Juraj Blanár. Oficiálne spustenie nového úseku cyklotrasy je naplánované na budúci rok v apríli. Zdroj: http://www.zilinadnes.sk Foto: ŽSK

Bikepoint.sk Vám bude najbližšie 3 mesiace priebežne prinášať informácie zo zaujímavej expedície okolo Islandu, na ktorú sa vydali naši priatelia bikeri Miro Hráček a Juro Darida. Títo dvaja cestovatelia si dali odvážny plán precestovať doslova krížom krážom nám veľmi málo známy ostrov Island. Náš portál Vám bude prinášať ich cestovateľské zážitky a tak trochu vám priblížime život na ostrove. Ako čerešnička na torte bude po dokončení expedície dokumentárny film, ktorí zmapuje život a zvyky na ostrove Island. Ďurimu a Mirovi držíme palce aby sa živí a zdraví plný zážitkov vrátili späť na rodnú hrudu. Autor: Luboš Dupkala

10.3.2012 v deň volieb do parlamentu zdoláme trasu Košice – Bratislava na bicykli. Vyrazíme o 10:00 z Košíc a zhruba pred 10 ráno by sme mali dôjsť na bufet Obrátka na hrádzi v Bratislave. Na trasu po skúsenostiach z minulého ročníku vyrazíme vyspatejší, vybavenejší a lepšie si rozložíme sily. Cestu nám bude znepríjemňovať chladné počasie a snáď nebude pršať. Cestou odvolíme. Prejdem viac ako 450 km a prekonáme prevýšenie cez 4000 m. Trasa je dlhá zhruba 500 km. Nájdete ju na mojom profile na stránke http://www.bikemap.net/route/990825?133104688274531. Partnerom podujatia je PowerBar, venuje športovú výživu a iontové nápoje. Hľadáme aj ďalších partnerov, ktorý by podporili túto skvelú extrémnu cyklistickú akciu. Píšte na http://www.facebook.com/pages/KEBA/252801098090927 Na podporu sa teší KeBa. bikepoint.sk drží palce a praje šťastnú cestu.